bondula komentáře u knih

Zvyknem si občas prečítať aj nejakú tú klasiku, nemôžem teda povedať, že by som bol zvyknutý iba na moderné texty. Mirohorod je ale iný. Musím úprimne povedať, že sa mi čítal ťažko. Uvedomil som si zvláštnu vec - kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica. Knihy "novšie", ale aj klasické sú pre mňa čitateľné, zrozumiteľné a viem sa v nich nájsť. Pri knihách starších, ako je táto pomyselná hranica to už tak nie je. Buď je to pre mňa neprekonateľným časovým odstupom, alebo nejakou zmenou niečoho v systéme tvorby literárneho diela, či myslenia, neviem. V každom prípade, novely z Mirhorodu, aj keď zaujímavé, sú pre mňa akosi z iného sveta...

Vij je jednoznačne top. Tento príbeh je hrozivý ešte aj dnes. Starosvetskí statkári a Povesť o tom... sú príjemné poviedky, ktoré zrejme ukazujú a pranierujú isté vtedy zrejme bežné ľudské vlastnosti. No pre mňa sú málo zrozumiteľné, proste pekné texty, viac si z nich zobrať nedokážem. A Taras Buľba? Tu je ten kontrast vekov najsilnejší. Keď pália Poliaci, klamú Židia a kradnú Tatari je to vec, ktorú treba jednoznačne odsúdiť a pomstiť. Ale keď zrazu kozáci napichujú deti na kopie a urezávajú ženským prsníky, zrazu je to v pohode? Neroumiem dvojitému metru. Alebo len nerozumiem irónií? Aj to je možné.
V každom prípade, Mirhorod bol pre mňa zaujímavý kontakt s veľkým literátom, na ktorý som žiaľ asi nebol dostatočne otvorený, alebo pripravený.

4 05.01.2016

Román o širokej ruskej duši. Alebo ľudskej? Každý z bratov Karamazovcov dostal do vienka byť prototypom, akýmsi zobecnením všetkých ľudských vlastností. Žiaden z nich nie je čierno – biely a tak sú každý jeden rovnako sympatický i odpudivý.
Román o vzťahu rodičov a detí, alebo lepšie otcov a synov. Karamazovci a ich sága, ich pokryvené rodinné vzťahy, dostávajú možno nevýrazný, ale pre mňa o to silnejší protiklad v príbehu penzionovaného kapitána Snegirjova a jeho Iljušu.
A konečne román o nespravodlivosti života. Nespravodlivosti, hoci vnímanej cez prizmu ruských reálií druhej polovice 19.teho storočia, ale nespravodlivosti stále existujúcej, existujúcej pokiaľ bude existovať ľudstvo samé.

Dielo ohromné ako rozsahom, tak i myšlienkami. Keďže toto bol môj prvý Dostojevskij, je možné, že Karamazovcov neviem dostatočne doceniť. Niektorí autori dokážu na desiatkach strán opísať obrázok krajiny, miesta, či len prázdnej izby. Dostojevskij takto dokáže rozoberať myšlienky. Musím úprimne povedať, že som si na túto miestami až prílišnú rozvláčnosť ani do konca knihy nedokázal zvyknúť. Iste, myšlienky to boli zvyčajne hlboké a podnetné, len toho na mňa bolo proste veľa.
A to ma privádza k malej úvahe o hodnotení. Toto dielo si päť hviezd jednoznačne zaslúži. Ale či je každá kniha v tejto päťhviezdičkovej kategórií, pre mňa rovnako prínosná a hodnotná? Najskôr nie... Výlučnosť Bratov Karamazovcov preverilo už tých takmer 150 rokov od ich napísania. Možno raz, keď aj ja budem taký starý, dokážem ich pochopiť a zhodnotiť tak, ako si snáď naozaj zaslúžia.

10 30.12.2015

„Stál tam bez hnutí, se zavřenýma očima a zaklonenou hlavou, protože se chtěl zbavit té zarputilé, znovu a znovu se objevující touhy – touhy, aby se alespoň teď, na konci života, konečne dozvědel ´k čemu tu byl takovej Futaki zapotřebí´. Nejlépe by udelal, kdyby se už smířil s tím, že pak žuchne do jámy se stejne tupým odevzdáním, s jakým sem jako řvoucí kojenec přišel.“

Kniha o márnosti. Ale nie o márnosti hlbokej, filozofickej, ale o ničomnosti, bezvýznamnosti a bezvýchodiskovosti o akej sa vlastne ani neoplatí hovoriť. Kniha, kde sa dážď leje po kýbľoch a blato čvachtá v rozpadnutých botách každého z hrdinov. Hrdinov? Práve toto je tá kniha, ktorá hrdinov ani nemá. Postavy – niekoľko pochybných škaredých, hlúpich, domýšľavých a večne ožratých pomätencov. Dalo by sa možno ešte rozprávať o nejakej diktatúre stojacej v pozadí, akomsi zvláštnom postapokalytpickom prostredí rozbahnenej maďarskej pusty či planých nádejách na nové začiatky. Ale načo, aj tak vlastne nič nemá význam... Ideálne čítanie do jesennej tmy a nečasu.

3 14.12.2015

Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na tieto krátke texty. Nie sú to len autorove príhody z vojny (a nie ledajakej). Je to i obraz tragédie ľudí, jednotlivých osudov, ktoré autor zaznamenáva. A práve tie ma dostali. Zo začiatku si vravím - veď to bola proste "len iná" vojna. Ale čím ďalej som čítal, tým viac som si uvedomoval, že ide o ľudí dnešnej doby, generáciu mojich rodičov či starých rodičov, ľudí z mojej krajiny. Že tragédia nie vždy spočíva v potokoch krvy, horách mŕtvol, a krutostiach najhrubšieho zrna. Že tragédiou je i neprísť sa rozlúčiť s umerajúcim otcom, lebo cynický veliteľ tak nechce. Často sa pri čítaní snažím odosobniť od čítaného textu, ale ...až pod čiernu zem získalo pre mňa kúzlo práve vtedy, keď som začal čítať očami autora a každú ľudskú tragédiu si prežil takpovediac na vlastnej koži.

2 14.12.2015

Hneď na začiatku musím priznať, že Ukrajinu mám rád. Ako krajinu medzi východom a západom, kde to, čo by bolo u nás tajomné, tam je ešte tajomnejšie. A to, čo by bolo u nás humorno – tragické, tam je ešte vtipnejšie, ale aj smutnejšie. Môj dojem z tej krajiny je, uznávam, čisto romantický. Je to romantika hrdzavejúcich tovární, smetísk uprostred karpatských lesov a prašnej nudy letných stepí. Romantika opilcov, spiacich na detskom ihrisku uprostred šedivého sídliska, zhrbených bábušiek predávajúcich v podchodoch slnečnicové semiačka. A romantika krásnej dlhonohej dievčiny, ktorá sa dňom svadby prestáva o svoju krásu starať a rýchlo sa mení na odpornú, nevrlú bárišňu. A v tomto duchu sa nesú aj mnohé z poviedok v Exprese Ukrajina. Takže – sadli sme si navzájom.

Texty v zbierke sú veľmi rôznorodé, nemá zmysel spomínať, čo všetko je témou pre moderných ukrajinských autorov. Mňa na nich najviac upútal akýsi melancholický smútok a spravidla nešťastné konce, ktoré tieto príbehy spájajú. A taktiež to zvláštne východoeurópske magično. Snáď len tu, na Ukrajine, sa môže stať, že žena dôstojníka KGB porodí dieťa s kopytami, chvostom a rožkami na hlave...
Musím konštatovať, že najsilnejšie poviedky sú z pera u nás (aj mne) nezámych a dosiaľ neprekladaných autorov (bratia Kapranovi, V. Dibrova, J. Kononenko). Renomovaní autori za nimi prekvapivo zaostávajú. Ale to je snáď v poriadku, antológia má predsa čitateľa zoznámiť aj s menej známymi, zato o nič menej kvalitnými spisovateľmi.
Nechcem rozoberať jednotlivé texty, ale jeden príklad za všetky si neodpustím. Už zmienení bratia Kapranovi v poviedke Porodila mě matička vytvorili pre mňa najlepší krátky text aký som kedy čítal. Možno preto, že sedenie na chodbe starej pôrodnice a čakanie na prvý výkrik vlastného dieťaťa mám ešte v živej pamäti. Ale aby ma v rozsahu pätnástich strán niekto tak mrazivo usadil na stoličku, následne ma z nej dvihol do vzduchu, aby ma nakoniec tresol o podlahu, to sa mi ešte nestalo!

Ešte nikdy som nedokázal dať poviedkovej antológii päť hviezdičiek. Zbierky vždy obsahujú silnejšie, ale aj slabšie kusy. No pri Exprese Ukrajina som bol veľmi dlho presvedčený, že si tých päť hviezd zaslúži.

7 30.11.2015

Romantika ako prasa. Veľká láska, veľké trápenie a šťastný koniec. Spojlujem? Ale vôbec nie, veď je to jasné od začiatku... Miestami napínavé, miestami som sa až smial. Literatúra z čiast, keď sa ešte písali veľké príbehy. Veľké ako láska Andreja Petroviča a Marie Ivanovny.
Mimochodom - toto je najstaršie dielo, v ktorom som sa stretol s dnes bežne používaným spisovateľským fígľom ukončiť kapitolu v tom najnapínavejšom. A pokračovanie nabudúce...

4 27.11.2015

Furt tam žerú! Skutočne, keby sa vyškrtali všetky jedálne lístky reštaurácií, ktoré postavy navštívia, všetky recepty a všetky jedácke fantázie a reči, ktoré medzi sebou vedú, kniha by bola o štvrtinu tenšia. Nie že by mi to vadilo, ale moje časté návštevy chladničky počas čítania veľmi spomaľovali plynulosť a spád deja. Mimochodom, dosť mi to pripomínalo Stančíkov Mlýn na mumie (alebo naopak?).
Inak je Pražský cintorín vcelku krutým, miestami až veselým osobným útokom na každého pravoverného hltača konšpiračných teórií. Židia, slobodomurári, svetovláda, to teraz letí! Obávam sa však, že tí, ktorých sa táto satyra dotýka, môžu pochopiť Pražský cintorín iba ako ďalšie veľké odhalenie zamlčiavanej pravdy...

10 25.11.2015

Príbeh o hľadaní. Hlavne hľadaní samého seba. A príbeh ponúkajúci jedno z možných riešení, čo s nadobudnutým poznaním o sebe samom urobiť.
Mnohým náznakom som neporozumel (napr. odkazom na Japonsko). Mnohé skutočnosti na mňa pôsobili inak, ako boli myslené (napr. pravidelné štvrtkové stretnutia mi až príliš evokovali pohovory u psychológa). Za príbehom je celkom určite viac, ako som z neho na prvé prečítanie bol schopný vydestilovať.
Ale hlavne - labyrint, ktorý namaľoval Tadeáš s priateľmi na Vyšehrade, ten tam skutočne môžete nájsť až dodnes!

16.11.2015

Brit , Ind, rodák z Trinidadu. To sú esencie, robiace z Naipaula autora, ktorý môže skutočne z prvej ruky písať o vykorenení a stretávaní sa kultúr. A že si často neberie servítku pred ústa.

„Nechápal jsem, do jaké míry nás zformovala Afrika a prostý život na pobřeží, do jaké
míry jsme ztratili schopnost rozumět vnějšímu světu. Nemáme možnost pochopit ani zlomek
myšlenkových proudů, vědy, filozofie a práva, které se na vytváření toho vnějšího světa podílely.
Považujeme je prostě za samozřejmost. Na ten obrovský svět se díváme tak, že prostě existuje. Nikdy nás nenapadne, že bychom mu sami mohli také něčím přispět. A proto o všechno přicházíme.

Když přistaneme na takovém místě, jako je londýnské letiště, dáváme si záležet jen na tom, abychom nevypadali směšně. Je to tam ještě nádhernější a komplikovanější, než jsme si představovali v těch nejodvážnějších snech, my máme ale starost jen o to, abychom lidem kolem sebe ukázali, že se o sebe umíme postarat a že to na nás neudělalo žádný zvláštní dojem. Někdy jdeme dokonce tak daleko, že předstíráme, že jsme čekali něco lepšího. V tom se projevuje naše omezenost a neschopnost.“

V ohybu řeky je ťažký román, ktorý sa nemôže skončiť dobre. Od začiatku asi tak do tretiny knihy ma sprevádzal pocit, hoci nijak explicitne v texte nespomenutý, akoby sa nad príbehom vznášalo niečo obzvlášť temné. Prirovnal by som to ku klávesovému podmazu, ktorý sa občas vyskytuje vo filmoch a napriek tomu, čo sa deje na plátne, posúva atmosféru deja do čierno čiernych sfér. Super, toto sa mi s knihou ešte nikdy nestalo. Ako som si zvykal na postavy a prostredie a postupne som si dej dokázal zasadiť do reálnych časových a priestorových súradníc, tento pocit ustupoval.

Čo však neustúpilo, bola celková bezvýchodiskovosť situácie. Hoci v extrémnej podobe, veci ktoré sa dejú v ohybe řeky možno vztiahnuť aj na celý svet, globálnu situáciu. Naipaul takto v presahu pre mňa pôsobí ako temný prorok. Pri kartách, ako sú dnes rozdané sa to dobre neskončí. Nemôže sa to skončiť dobre. Pre mňa skutočne nevšedný čitateľský zážitok.

8 28.10.2015

Táto kniha je jedinečná. Jedinečná v pohľade z našej doby na stredovekého človeka a jedinečná v pohľade stredovekého človeka na seba samého. Hoci autor skúma len obyvateľov jednej malej dedinky, v relatívne krátkom časovom úseku, mnohé jeho zistenia sa dajú aplikovať oveľa všeobecnejšie. Najmä v diskusiách s názormi začínajúcimi mnohoznačným: Naši predkovia kedysi...
Život v dedinkách pod Pyrenejami začiatkom 14teho storočia bol úplne iný, ako si o tom období väčšina z nás myslí. Trebárs rebríček hodnôt vtedajších ľudí (spása a rodina), ich vnímanie Boha a viery, alebo ich vzťah k práci a majetku (makať od svitu do mrku na poli, aby sa ušetrilo? Hoho! Tak to prrr.)
Záznamy vychádzajú z poctivo spracovaných inkvizičných zápiskov. Ale nie je to ešte tá známa inkvizícia, ktorá vypočúva na mučidlách a aj tak každý uhorí na hranici. Nie sú tu žiadne lízania kozých zadkov ani nič podobné. Iba dedinské klebety, udania jednej tetky na druhú. A upálenie skutočne iba ako najkrajnejší trest.

Le Roy Ladurie otvára obraz priam bukolického života v celej jeho šírke. Techtle mechtle za stodolou, kravy na susedovom poli či iné protisusedské intrigy. Portfólio dedinských charakterov tvorí až beletristicky zaujímavé prostredie. Súčasne s Montaillou som čítal aj Labyrint od Kate Mosseovej, no musím popravde povedať, že skutočné osudy niekdajších obyvateľov Montaillou boli častokrát štipľavejšie a napínavejšie ako plnokrvný súčasný thriller.

9 27.10.2015

Klasika, ku ktorej som sa dostal až teraz, ako dospelý pri vlastných deťoch. Napínavé tak, že som si to popredu dočítal sám, nevedel som sa dočkať, ako to skončí! Cítiť z neho ducha doby, mnohým veciam možno už dnešné deti neporozumejú, ale jeden pekný, pozitívny príbeh ešte nikdy nikomu neuškodil.

4 22.10.2015

Nie som priaznivcom konšpiračných románov, k Labyrintu som teda pristupoval s obavami. Knižku som si chcel prečítať na vytvorenie obrazu, ako populárna literatúra vníma katarov a albigénske krížové výpravy.
Potešilo ma, že konšpirácií bolo menej ako som očakával, naopak, príbeh bol celkom fajn. Objektivitu použitých historických faktov a reálií si nedovolím hodnotiť, koniec koncov to pri literatúre tohto typu nie je ani podstatné. Naopak, kľúčové zložky, ako citové zapojenie čitateľa, logika deja či napätie – to Mosseovej vcelku vyšlo. Miestami na iritovali niektoré postavy, ale celkovo musím zhodnotiť, že v rámci žánru historického thrilleru Labyrint určite patrí k tomu lepšiemu.

6 21.10.2015

Studený byt, bičovaný ostrým východným vetrom a daždom, po ktorom sa ticho presúša upratovačka. Spomienky, osamelosť, nuda. Čo asi môže zažiť chorý starý muž vo svoj všedný deň? Alebo ten deň nie je až taký všedný?
Pomaly plynúce, trocha ťaživé rozprávanie. Závan orientálnej exotiky a koloniálnej minulosti. Pohľad starého človeka na prežitý život, na to čím bol a čím je. Nie je to nuda, to rozhodne nie. No čosi tomu chýba. Práve to čosi. Ale ak by tam to čosi bolo, Tichý den v Tangeru by už nebol obyčajným tichým dňom v Tangeri, ale čímsi iným. Takže je asi daromné tam to čosi hľadať...

07.10.2015

Suchý odborný jazyk, tvrdá polemika, množstvo zdrojov. Ale aj nevšedný a pekne vyargumentovaný pohľad na problematiku katarov a heretických hnutí v 12. a 13.tom storočí. Mladý autor sa odvážne púšťa do rozboru prác známejších kolegov a hľadá si vlastnú, pre mňa nesmierne zaujímavú cestu. Dielo by tu šlo rozobrať aj viac, no načo, kto chce, nech si prečíta. Mojim takpovediac najvšeobecnejším záverom z tejto práce je, že k mysleniu stredovekého človeka sa dnes nedokážeme priblížiť, aj keby sme sa veľmi veľmi snažili...

2 06.10.2015

Prišlo mi to, akoby autor vykrádal sám seba. Ťažko nezrovnávať s Piliermi. Tu však nie je žiadna sympatická postava, celkovo z hlavných postáv je väčšina postavených ako záporáci a tí klaďáci sa príliš často chovajú ako retardovaní, takže som si nikoho z nich nedokázal obľúbiť. Navyše ma brutálne rušili explicitné popisy sexuálnych a násilných scén. Nemyslím si o sebe, že som nejaká konzerva, ale do takéhoto príbehu to bolo fakt zbytočné a často dosť cez čiaru môjho vkusu. Chápem, že je to asi teraz moderné, ale nie som na to zvyknutý a asi si na to ani tak ľahko nezvyknem.
Popri tom som čítal odbornú historickú knižku, kde autor pracuje s normálnymi dobovými zdrojmi a keď takto priamo vidím, ako obrovsky sa líši predstava o stredoveku u Kena Folletta od stredovekej reality opísanej priamo z historických prameňov, pripadá mi Na veky vekov ako taká nevtipná karikatúra.
V rámci žánru sa samozrejme jedná o jednu z tých lepších kníh, vynikajúcu najmä rozsahom a spletitosťou príbehu. Rozhodne to nie je nuda, druhý raz by som sa však už do čítania nepustil.


.

5 28.09.2015

Cesty do Ruska sú zbierkou pamätí a fejtónov, pôsobiacich ako zrážka salónnych komunistov s krutou realitou mladého Sovietskeho zväzu v období NEPu. V diele sa odrážajú Rothove ľavicové postoje, chváli čo sa sovietom podarilo, plánuje, čo by sa ešte podariť mohlo. No nemá problém aj kritizovať. A tém na ktoré je treba poukázať, nachádza nepočítane. Z článkov silne cítiť jeho idealizmus, ktorý dnešní ľudia, ktorí už vedia, ako socialistický experiment dopadol pochopia iba ťažko. Podobne, ako Roth nechápal, že čo si môže dovoliť ako cudzinec, to by ako občan Sovietskeho zväzu nemohol.
Je to akási ľahká propaganda východu na západe. Avšak propaganda skvele literárne spracovaná, takže i keď s väčšinou prezentovaných názorov nesúhlasím, Rothove texty sa mi nesmierne páčia. Silné, autentické a umelecké svedectvo o svojej dobe.

1 28.09.2015

Súkromné dejny indického subkontinentu od Salíma Sinaího. Prejde všetky dôležité historické momenty, ktoré sa tam udiali od nezávislosti až do 70.tych rokov. Nadýchne sa kozmopolitnej atmosféry postkoloniálneho Bombaja či smradu Starého Dilí, na motorke sa popreháňa rýchlorastúcim pakistanským Karáčí a stratí sa na člnku v močiaroch bangladéšskeho Sundarbanu. Zmes histórie, geografie a mágie, kde práve posledná zložka je tá najpodstatnejšia.
Deti polnoci mali zvláštnu vlastnosť. Len ťažko som sa vedel prinútiť pustiť sa do čítania každej ďalšej kapitoly, ale akonáhle som už čítať začal, nebolo ľahké prestať. No predsa len na mňa trocha moc postmodernizmu. Množstvo odbočiek od hlavného rozprávania, no práve tie boli často veľmi zaujímavé. A tak... Ešte som asi na takúto literatúru nedozrel.

14.09.2015

Jesenná knižka. Okrem trefných a často vcelku vtipných popisov súčasného Poľska autorovi parádne vyšli aj opisy Varmskej jesene. Úžasne to urobilo atmostféru. Príbeh dobre naaranžovaný, nejde síce tak do histórie ako predchádzajúce dve knihy série, ale nič to, aj na problémy dneška treba poukázať. Pre mňa je táto Miloszewského séria jednoznačne objavom roka v kategórií detektívka.

09.09.2015

Námet aj spracovanie bolo veľmi originálne, urobiť z toho detektívku bol tiež dobrý nápad. Možno to je aj nejaká alegória, žiaľ v tomto smere som pointu neobjavil. Ale to, ako to celé skončilo... no pripomenulo mi to pomaly, do stratena vyprchávajúci parfum.

2 08.09.2015

Príbeh o tom, ako do Jugry zavítal socializmus. Mansijske mýty sa preplietajú s prenikaním súdruhov na sever. Starí bohovia Torum a Ekva Pirš sa miesia s dobrým duchom Leninom a spolu bojujú proti zlému duchovi Kolčakovi. Autor veľmi pekne popisuje mechanizmus prijatia ideálov komunizmu pôvodným sibírskym národom Mansijov. Trochu nesadol štýl a forma - je to dosť poetické a mýty sa niekedy kryjú s realitou tak veľmi, až ťažko rozlíšiť jedno od druhého. Ale téma je to nesmierne zaujímavá.

02.09.2015