Vladimír Jukl životopis

slovenská, 1925 - 2012

Životopis

Vladimír Jukl (* 19. apríl 1925, Bratislava – † 1. máj 2012, Bratislava) bol slovenský rímskokatolícky kňaz a matematik. V čase vlády Komunistickej strany Československa spolu so Silvestrom Krčmérym vybudoval na Slovensku tzv. tajnú, resp. podzemnú cirkev, ktorá nespolupracovala s režimom, za čo dostal prívlastok „generál tajnej cirkvi“.

Vlastný príbeh:
"Narodil som sa 19. apríla 1925 v Bratislave. Môj otec bol českého pôvodu. Tridsať rokov pôsobil ako profesor na Obchodnej akadémii v Bratislave. Mamička bola v domácnosti. Mal som brata, bol o tri roky starší odo mňa, už zomrel. V Bratislave som prežil väčšinu života ako dieťa, potom ako mládenec. Ako stredoškolák som si obľúbil matematiku, preto po maturite som sa zapísal na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na odbor matematika a fyzika.

V prvom roku môjho vysokoškolského štúdia som sa zoznámil s vynikajúcim kňazom chorvátskeho pôvodu Dr. Tomislavom Kolakovičom. Tento kňaz ma svojou múdrosťou a svojím prehľadom tak fascinoval, že som chcel nechať štúdium matematiky a ísť do seminára. Ale profesor Kolakovič bol veľmi múdry, a tak mi poradil, aby som najskôr skončil jeden študijný smer, teda matematiku a fyziku a keď sa moje kňazské povolanie potvrdí, tak potom je dosť času, aby som absolvoval teológiu. Túto jeho radu som si vzal k srdcu a pokračoval som v štúdiách matematiky a fyziky. Neskôr som sa zapojil do Povstania. Vtedy som bol také ucho, taký poskok,

úradne sa mi hovorilo tajomník profesora Kolakoviča.

V školskom roku 1943/44 (to som bol v prvom ročníku Prírodovedeckej fakulty) vypuklo na Slovensku Povstanie. Profesor Kolakovič v zmysle svojho zamerania, svojej náboženskej aktivity, ktorá smerovala k snahe pomôcť Katolíckej cirkvi vo vojnou zničenom Sovietskom zväze, sa potreboval dostať do Sovietskeho zväzu a na túto tému hovoriť s kompetentnými činiteľmi. Kvôli tomu odišiel na povstalecké územie, aby tam nadviazal kontakty so sovietskymi politikmi alebo dôstojníkmi, čo sa mu istou mierou podarilo. Aby mohol realizovať svoju cestu do Sovietskeho zväzu, aby nestratil nádej na kontakty s Rusmi, čakal v skupine so štyrmi francúzskymi partizánmi a jedným americkým pilotom na príležitosť dostať sa do kontaktu s nejakým vyššie postaveným diplomatom alebo dôstojníkom. To vyžadovalo spojiť sa s osobami podobného zamerania, preto Kolakovič počas povstania pôsobil medzi Rusmi, poskytoval lekársku pomoc raneným, mal totiž za sebou väčšiu časť štúdia medicíny. Ja som s ním prežil všetky peripetie života. Zimu sme strávili v drsných, veľmi ťažkých klimatických a horských podmienkach vo vybudovanom bunkri na svahu vrchu Vepor, alebo Hrb v Slovenskom Rudohorí. Počas tohto pobytu sa Kolakovičovi podarilo nadviazať styky s vedúcimi sovietskej misie. Po skončení vojny sa po viacerých zastávkach dostal do Košíc a odtiaľ ho skupina sovietskych dôstojníkov vzala na ruský generálny štáb, odkiaľ sa s ním mohli dostať k svojmu veliteľstvu. Ja som tam už nemohol pôsobiť, vojenskí činitelia nepovažovali za potrebné, aby som robil tajomníka alebo predkladateľa.

Po skončení vojny sme spolu s kamarátom a priateľom Silvestrom Krčmérym odišli do Prahy, aby sme sa v zmysle Kolakovičovej orientácie snažili niesť evanjelium, výzvu po pokresťančení Ruska, do viacerých prostredí..

Opäť sa nám podarilo nadviazať spojenie s Kolakovičom, ktorý sa medzičasom vrátil zo Sovietskeho zväzu. Spočiatku zakotvil na východnom Slovensku, neskôr odišiel do Prahy, kde prebiehal medzinárodný kongres kresťanského študentstva PAX ROMA-NA. Kolakovič tam mal príležitosť nadviazať styky s viacerými budúcimi politikmi, aj s cirkevnými hodnostármi Československej republiky. V duchu apoštolátu, v ktorom nás utvrdzoval profesor Kolakovič, sme nielen v Prahe, ale aj v celých Čechách zakladali krúžky, ktoré – hoci malé – účinne pomáhali členom týchto krúžkov prenikať do verejného, aj odborného či vedeckého života.

Čoskoro sa ukázalo, že sovietske a podľa ich pokynov aj československé tajné služby sa usilujú Kolakoviča znemožniť, zatknúť ho, preto sa Kolakovič uchýlil do zahraničia, konkrétne do Belgicka, kde mal známych.

Kolakovič nás pripravoval na prenasledovania cirkvi. My , členovia spoločenstva, ktoré vytvoril, nehľadiac na riziko vlastného zatknutia, sme pokračovali v drobnej práci katolíckych vysokoškolských alebo iných krúžkov. To nás stálo roky väzenia.

Ako sa dalo predpokladať, naozaj došlo k tomu, že komunistický režim po roku 1948 začal postupne, ale systematicky prenasledovať nielen vysokú hierarchiu, ale aj aktívnych kňazov, ba dokonca aj veľký počet apoštolsky aktívnych laikov, medzi ktorých som patril i ja. Poznamenávam, že ešte dlho potom som bol laik. Nebol som kňazom, hoci mnohí si myslia, že som ním už dávno. Dnes je to už naozaj dávno.

Ale budem pokračovať v začatom. Bol som odsúdený v skupine Mádr a spol. Oto Mádr je známy český teológ, ktorý chvalabohu, ešte žije a pracuje. Na veľmi vysokej úrovni vydáva teologické texty. S ním som spolupracoval, keď som študoval v Prahe, a potom, keď nastali ilegálne podmienky, sme v tom pokračovali. Mádr mal možnosť posielať správy o náboženskej situácii v Československu do Vatikánu cez taliansku ambasádu v Prahe. V tejto činnosti, ktorej hlavou bol po odchode Kolakoviča páter Mádr, sme pokračovali až do zatknutia v roku 1951. Potom nasledovala desaťmesačná izolácia a vyšetrovanie, napokon nasledoval proces so skupinou Mádr a spol., kde som bol ako druhý obžalovaný, pretože som vlastne v tom krúžku zastupoval Slovensko, takže eštebáci, teda justičné aj vyšetrovacie orgány mi dali nálepku PRAVÁ RUKA MÁDRA NA SLOVENSKU. Preto som dostal v procese, povedal by som neúmerne vysoký trest – Mádr doživotie a ja hneď za ním ako laik 25 rokov odňatia slobody. Z toho som odsedel 13 a pol. Potom sa predsa len pomery postupne zlepšovali, zmierňovali, najmä vzhľadom na to, že západné mocnosti požadovali od Sovietskeho zväzu väčšiu demokraciu a aj náboženskú slobodu, takže pod týmto tlakom sa dostali na slobodu aj mnohí spoluväzni. Mňa, velezradcu, odsúdeného na 25 rokov, nepustili domov vtedy, keď prepustili spoluväzňov, ktorí boli politicky činní, dokonca som bol vyňatý z „dobrodenia“ amnestie pri príležitosti voľby komunistického prezidenta (1960,1962), takže som s trpkosťou prežíval tieto posledné roky väzenia, takmer až na malé výnimky celkom v spoločnosti väzňov kriminálneho zamerania. Bol som ku koncu jeden z mála politických väzňov. Hoci my, z katolíckej akcie, sme sa ani nepovažovali za politicky činných, a zdôrazňovali sme, že sme pracovali v náboženskej oblasti a o politiku sme sa nestarali a nemali sme v tomto smere kontakty, súdruhovia a prokurátori to nebrali do úvahy.

Považovali ma za jedného z najnebezpečnejších katolíkov na Slovensku a odsúdili ma za velezradu a špionáž pre Vatikán (to bol môj druhý paragraf) na vysoký trest odňatia slobody. Proces s nami trval tri dni.

Súdili nás v Brne, aby sa aj brnianska a moravská verejnosť dozvedela, akí sme boli strašní zločinci, nepriatelia všetkého sociálneho atď. Súdruhovia si vytvorili takú teóriu a držali sa jej, že aktívni katolíci, či už biskupi, kňazi, alebo laici, musia byť vylúčení zo života spoločnosti.

Z väzenia som bol prepustený v roku 1965 po odpykaní viac ako polovice trestu. Vtedy bol vynesený zákon, ktorý umožňoval komunistickému režimu, aby si vylepšil „imidž“ v očiach demokratického západu. Tak nás postupne rozličnými formami, nielen amnestiou, ale aj takzvaným podmienečným prepustením na slobodu po odpykaní polovice trestu, postupne posielali domov. Keďže som bol súdený na 25 rokov, tak 13,5 roka, bolo prekročenie tohto limitu. Keď sa ako 40 ročný dostal na slobodu, nemal som kde bývať (núdzovo som býval u brata), nemal som čo robiť, nemohol som dostať slušnú primeranú prácu. I potom som bol stále diskriminovaný, mal som nízky plat, nemal som možnosť nijakého postupu a bol som sledovaný, či už políciou, alebo špicľami na pracovisku. Vtedy som musel riešiť otázku, či si mám založiť rodinu alebo nie.

Usúdil som, že by to bolo neseriózne, vzhľadom na to, že som stále diskriminovaný, zaťahovať do toho aj nejakú nevinnú ženu, aby na seba vztiahla tiež perzekúciu. To som nechcel. Tak som sa dopracoval k presvedčeniu rozhodnúť sa pre moje pôvodné povolanie, ktoré mi odporučil Kolakovič. Rozhodol som sa pre zachovanie celibátu a spolu so Silvom Krčmérym a ďalšími sme vytvárali krúžky. Na základe svojich skúseností pred väzením, počas väzenia aj po väzení sme získali určitú rutinu a určitú nebojácnosť voči predstaviteľom komunistického režimu. Predsa len tí komunistickí vyšetrovatelia, sudcovia atď. chápali, že nám dali nespravodlivo vysoké tresty a už nás nemienili, azda ani nechceli znovu trestať, súdiť druhí raz, takže potom sme si mohli všeličo dovoliť a oni nám to tolerovali. Takto sme všeličo podnikali a postupne sme nadväzovali kontakty s ďalšími ľuďmi, ktorí sa nebáli, ktorí pracovali v náboženskom zmysle. Najmä medzi mládežou sme vytvárali študentské krúžky atď. V určitom období sme začali venovať rozmnožovaniu literatúry. Práca katolíckych krúžkov bez literatúry je veľmi prácna, náročná na čas a peniaze. Takže sme hľadali možnosti ako účinnejšie pracovať s určitou metodikou. Tú sme našli aj vďaka pomoci zo západu, kde bol a pracoval páter Hlinka, ktorý nám potom pomohol či už financiami alebo posielaním náboženskej literatúry. Túto zložku činnosti „podzemnej cirkvi“ sme rozvíjali, možno povedať, až do oslobodenia v roku 1989, kedy som bol už 18 rokov kňazom. Za kňaza som bol vysvätený v roku 1971, ale až do roku 1990 som bol tajný kňaz. S MUDr. Silvestrom Krčmérym sme zostali navzájom najbližšími priateľmi. Mali sme spoločné mnoho z osudu väzňov alebo laických apoštolov alebo osôb zasvätených Bohu. Ja som sa stal kňazom vďaka biskupovi Korcovi, ktorý ma po príprave po niekoľkých skúškach z teologických disciplín vysvätil za kňaza, ale s prísnym zákazom dať to niekde na známosť. Takže som dlhé roky pôsobil aj za totality ako tajný kňaz. S Krčmérym sme mnohé veci spracovali spolu.

Nakoniec sme dospeli k názoru, že treba dať dokopy aspoň malú skupinu ľudí, ktorí by boli totálne zaangažovaní s veľkou túžbou budovať Božie kráľovstvo,

teda žiť ozaj pre cirkev a jej rozvoj a venovať sa apoštolátu nielen medzi laikmi, či už neveriacimi (vyžadovali istú metodiku), alebo aj veriacimi, ale povrchnými, vlažnými katolíkmi. Takže sme sa snažili pracovať medzi týmito a pritom vytvoriť zdravé jadro. Vytvorili sme teda postupne spoločenstvo, ktoré sme nazvali komunita aktuálnych služieb, kde sme premýšľali, čo je najaktuálnejšie, najpotrebnejšie v tých ťažkých podmienkach, v čom máme pokračovať. Dospeli sme k názoru, že pokračovať treba v tom, čo nám samo nebo ukázalo ako potrebné, a to zjavenie Panny Márie vo Fatime, kde trom malým deťom Panna Mária zverila niekoľko posolstiev.

Medzi nimi tiež posolstvo o obrátení Ruska, za podmienky, že sa nájdu osoby, ktoré sa celkom zasvätia nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, že tieto bude Panna Mária svojim orodovaním podporovať a že budú môcť aj pracovať na obrátení Ruska a konverzii k náboženskému životu.

Môžeme povedať, že sa to splnilo. Možno ešte nie tak dokonale, ešte musíme v tom pokračovať, ale to je dôvod, prečo sme vytvorili nové spoločenstvo. Nepridali sme sa tam alebo onam, ale tam, kde sme videli, že sú tiež horliví ľudia. Niekoľkí mladí z nášho spoločenstva ozaj v Sovietskom zväze za totality pôsobili a dodnes tam verejne pôsobia dvaja kňazi z nášho spoločenstva Fatima."

Vladimír Jukl zomrel 1. mája 2012. 1. januára 2013 mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam (zdroj životopisu: http://mojpribeh.sk/pribeh/vladimir-jukl/ (Príbeh je prebra)

Ocenění