Pavol Jozef Šafárik

Životopis

Pavol Jozef Šafárik bol historik a jazykovedec, významný predstaviteľ slavistiky, básnik.
Narodil sa ako syn evanjelického farára v Kobeliarove na východnom Slovensku. Prvé vzdelanie získal u svojho otca. V roku 1805 odišiel na gymnázium do Rožňavy a neskor do Dobšinej.
Už počas štúdií na nemeckom evanjelickom lýceu v Kežmarku písal básne v duchu jungmanovskej generácie. V roku 1814 vydal zbierku básní Tatranská múza s lýrou slovanskou.
V roku 1815 odišiel na teologické štúdium do Jeny. Venoval sa však najviace jazykozpytu, dejepisu, filozofii a estetike. Po dvoch rokoch sa vrátil do Bratislavy, kde se stal vychovávateľom v šľachtickej rodine, s ktorou pobýval i v Pešti.

V Bratislave vzniklo priateľstvo P. J. Šafárika s Františkom Palackým, v tej dobe tiež vychovávateľom. Prvým výsledkom ich spolupráce bol spis z roku 1818 Počátkové českého básnictví, obzvláště prozódie.

Na jeseň roku 1819 nastúpil Šafárik ako profesor na pravoslávne gymnázium v Novom Sade, kde sa neskor stal riaditeľom. V roku 1825 bol pre svoje vierovyznanie prepustený.
V roku 1833 boli vďaka zbierke usporiadanej Františkom Palackým získané prostriedky, aby sa Šafárik mohol odsťahovať s rodinou do Prahy a venovať sa vedeckej práci. Existenčné zabezpečenie mu poskytlo miesto redaktora Světozoru a v rokoch 1837–47 posobil ako cenzor beletrie. Súčasne bol v rokoch 1838–43 redaktorom časopisu Českého musea a zároveň kustódom v Univerzitnej knižnici.

V roku 1848 byl Šafárik spolu s Františkom Palackým predsedou Slovanského zjazdu a stúpencom austroslavistického programu.

Zdroj životopisu: spisovatele.cz