Žánrový mix plný napätia, drámy a posolstiev

recenze

Čierna labuť Paríža (2021) / marcoz
Žánrový mix plný napätia, drámy a posolstiev
Karen Robards je americká autorka, ktorá má na svojom konte úctyhodný počet titulov presahujúci päť desiatok. Publikuje už od prvej polovice 70. rokov a počas svojej spisovateľskej kariéry získala viaceré významné ocenenia. Okrem detektívnych sérii sa venuje aj romantike, histórii a napätiu, pričom jej očakávaný román v sebe skrýva všetky typické prvky. Hneď na úvod musím povedať, že som fanúšik špionážnych románov a histórie, a tak som bol na tento román naladený skôr, ako som ho začal čítať. Objektivita išla síce bokom, ale napriek tomu by sa môj názor na knihu nezmenil ani v opačnom prípade. Karen Robards som registroval ako známu autorku, no Čierna labuť Paríža je prvým titulom, ktorý som od nej čítal. A už sa vôbec nečudujem, že má taký úspech. Už prvá kapitola ma dokázala zaujať (ba dokonca prvá strana), voviesť do spletitého deja a doby, kedy sa príbeh odohráva.

"Známy kolaborant s nacistami v meste známy ako Charles Lamartine okolo nej celé týždne snoril a raz ju počul spievať z pódia Rialta Marseillaisu. Tou piesňou reagovala na rozhovor skupiny sympatizantov s nacistami, ktorý si vypočula - prirovnávali porazené Francúzsko k zastrašenému psovi. Lamartine jej s úsmevom povedal, že tá pieseň zmarila akúkoľvek šancu, aby ju oficiálne chránili, potom ju sledoval do prenajatej izby nad opusteným obchodom." (str. 91)

Druhá svetová vojna je vďačným námetom pre autorov – či už v rámci pripomínania hrôz holokaustu, alebo zdôrazňovania sily obyčajného človeka. Karen Robards sa vydala cestou, ktorá má šancu osloviť nielen širšiu skupinu čitateľov, ale aj privábiť k téme nových. Špionážne romány sú špecifickým žánrom, radi po ňom siahnu muži i ženy, pretože napätie v spojení s aktuálnou (či v tomto prípade niekdajšou) politickou situáciou je väčšinou zárukou kvality. Nehovoriac o tom, že človeku neraz rozšíri obzory. Príkladom je aj Čierna labuť Paríža, keďže ponúka pohľad na Nemeckom obsadené Francúzsko, umeleckú scénu a zároveň praktiky nacistov zasahujúce každú oblasť spoločnosti. A to navyše obohatené o dejovú líniu rodinnej drámy vzhľadom na záchranu matky z rúk gestapa a zbližovanie sa sestier na pozadí hrozby smrteľného nebezpečenstva. Tu by som sa pristavil, pretože román je síce definovaný prívlastkami historický a špionážny, no vzťahová rovina je na rovnakej významovej úrovni. Citlivejšie povahy sa nemusia obávať príliš explicitne zobrazeného násilia, hoci autorka nijako nezakrýva surovosť či vypočúvacie praktiky nacistov. Slúžia skôr na dotvorenie deja a vybudovanie atmosféry než prvoplánovo na zasiahnutie emócií čitateľa. Tie už beztak podstúpia skúšku vďaka hlavnej hrdinke – Čiernej labuti – Genevieve Dumontová. Navonok pôsobí ako spôsobná, cnostná hudobníčka, no v skutočnosti využíva svoje postavenie na umeleckej scéne v prospech odboja. Nebezpečná úloha sa prejaví aj v jej blízkom okolí, pretože gestapo uväzní jej matku a Genevieve je odhodlaná oslobodiť ju, aj keď to znamená spojiť sily so sestrou Emmy, s ktorou už pred siedmimi rokmi prerušila kontakt. Páčilo sa mi, že Karen Robards využila tému aj s čiastkovými motívmi naplno – Genevieve totiž nemusí bojovať len proti nacistom či vlastnému vnútru, ale napokon aj proti odboju. Velenie sa totiž obáva možnosti úniku informácií a Genevieve má tak proti sebe veľmi neúprosného protivníka – čas. Ja ako čitateľ som priam cítil jej frustráciu, pretože vojna si vyberá obete aj mimo frontu, a hoci, samozrejme, stojíte na strane hrdinky, predsa len chápete aj druhú stranu mince, keď odboj neváhal obetovať jednotlivca, ak to malo viesť k víťazstvu slobody.

"Na konci ulice sa obzrela a všimla si dvoch mužov v hnedých plášťoch, prechádzali cez cestu možno pol bloku od nej. Klobúky stiahnuté do čela, ale tváre obrátené k nej. Čosi sa jej na nich nepozdávalo - v hlave počula varovné zvony. V tých dňoch bolo gestapo všade, všetkých sledovali, zatýkali hlava-nehlava, zabíjali už len pri podozrení, že niekto pomáha odboju. Zúfalo chceli udupať francúzske podzemie vzhľadom na inváziu Spojencov, o ktorej každý vedel, že k nej príde, no nikto si nebol istý, kedy a kde." (str. 231)

Karen Robards sa prejavila ako spisovateľka, ktorá si vyberá náročné témy, ale dokáže si spracovať s ľahkosťou a šarmom. Čitateľ sa nestráca v záplave dejinných súvislostí, ale zase netvoria iba peknú kulisu. Na pozadí reality sa odvíja príbeh troch žien, ktoré popritom nenásilne poskytujú čitateľom podnety na zamyslenie – čo by sme boli my ochotní obetovať pre svojich blízkych? Stálo by nám blaho spoločnosti za vlastné nepohodlie? Druhá svetová vojna je obdobie, ktoré čoraz viac upadá do zabudnutia a stáva sa skutočne len časťou histórie. Preto sa nazdávam, že jej hrôzy – a hlavne hrôzy nacizmu – treba neustále pripomínať. A najmä dnes, keď sa vynára čoraz viac prívržencov zelených tupých hláv (ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť...).

Komentáře (0)

kniha Čierna labuť Paríža recenze