Zachovajte pevné nervy. Štartujeme!

recenze

Predstavte si mesto bez polície.
Malé mesto, v ktorom každoročne zmizne tucet ľudí.
Bez stopy.
Miesto na perfektný zločin.
Vitajte na luxusnej výletnej lodi!
Naloďte sa, ale zachovajte si pevné nervy, aby ste vydržali až do cieľového prístavu...

„Napínavý psychotriler odohrávajúci sa uprostred oceánu. Autor prekonal nielen rámec reality, ale zároveň aj hranice fantázie,“ napísali v NZZ am Sonntag

Na zaoceánskych výletných lodiach a trajektoch od roku 2000 zmizlo z paluby bez stopy najmenej 200 cestujúcich a členov posádky.
Sebastian Fitzek využil túto skutočnosť ako východisko pre svoj psychotriler Pasažier 23 a podarilo sa mu vybudovať zlovestný a strhujúci kriminálny príbeh. Ako napísal Der Spiegel, „žiadna scéna navyše a žiaden zvrat, ktorý by čitateľ očakával.“

Luxusný výletný kolos, ktorý sa plaví po šírom oceáne, je vlastne hotové malé mesto so svojím mikrokozmom, no bez polície. Ak sa tam stratia pasažieri a na lodi ich nenájdu, vyšetrovatelia predpokladajú, že spáchali samovraždu a skočili do mora.
No keď sa zrazu stratený pasažier po dvoch mesiacoch objaví na lodi, to je už iný prípad.

Policajný psychológ Martin Schwartz prišiel pred piatimi rokmi za mysterióznych okolností o ženu a syna. Stalo sa to počas ich dovolenky na luxusnej zaoceánskej lodi Sultan of the Seas – nikto z posádky mu však nevedel vysvetliť, ako k tomu došlo. Martin je odvtedy psychicky na dne a vrhá sa ako utajený vyšetrovateľ do najnebezpečnejších policajných akcií, kde mu neraz ide o holý život.

Uprostred zásahu mu zatelefonuje čudácka stará dáma, ktorá sa predstaví ako autorka trilerov. Presviedča ho, že sa bezpodmienečne musí nalodiť na Sultána, pretože našla dôkaz, čo sa asi prihodilo jeho rodine. Martin sa zaprisahal, že nikdy nevkročí na loď.
Keď sa dozvie, že na lodi sa objavilo dievčatko s medvedíkom jeho syna v náručí, ktoré zmizlo pred niekoľkými mesiacmi, neváha a vyberie sa na loď.

Príbeh Pasažiera 23 sa opiera o jedinečný nápad. Sebastian Fitzek našiel miesto, z ktorého niet úniku, ale kam sa ani nikto tak ľahko nedostane. Páchateľ teda musí byť na lodi a vyšetrovateľovi zostáva len málo času, aby ho našiel.
Fitzek hneď od začiatku rozohráva viacero zápletiek, ktoré mu umožňujú udržať v celej knihe vysokú hladinu napätia. Nebol by to však Fitzek, keby nakoniec nebolo všetko inak.

Prečítajte si úryvok z knihy:

Ľudská krv:
• 44 % hematokrit
• 55 % plazmy
• A stopercentné svinstvo, ktoré z napichnutej žily nekontrolovane vystrekne do priestoru.

Doktor, ako sa rád nazýval, hoci nebol promovaný, si opakom ruky utrel čelo. Rozotrel si striekance, čo ho zasiahli, a vyzeralo to dosť odporne, ale aspoň mu tekutina netiekla do očí ako minulý rok, keď pri vyšetrení prostitútky sa šesť týždňov strachoval, či sa nenakazil HIV, žltačkou C alebo inou pliagou.
Nenávidel, keď veci nešli podľa plánu. Keď omamný prostriedok zle nadávkoval. Alebo keď sa vyvolení v poslednej sekunde bránili a vytrhli si kanylu z ramena.
„Proším, nie… nie,“ bľabotal jeho klient. Doktor uprednostňoval toto pomenovanie. Vyvolený bolo priveľmi nadnesené a pacient mu zasa znelo trochu nevhodne, lebo medzi tými, ktorých ošetroval, bolo len niekoľko skutočne chorých ľudí. Aj chlapík na stole bol zdravý ako repa, hoci v tej chvíli vyzeral, akoby ho napojili na vedenie silného prúdu. Čierny atlét prevracal oči, vypľúval penu a pretláčal chrbát, zároveň si zúfalo šklbal putá, ktorými bol pripevnený na ležadle. Bol to vytrénovaný dvadsaťštyriročný športovec na vrchole výkonnosti. Načo sú však roky tréningu, keď vám v žilách prúdi narkotikum? Nie v množstve, aby ho úplne odstavilo, lebo prísun bol prerušený, ale stačilo na to, aby ho lekár bez námahy znovu pritisol na prič­ňu, keď chlapa prešiel záchvat. Ani krv už nestriekala, lebo sa mu podarilo natiahnuť pacientovi elastický obväz.
„Ššš, ššš, ššš.“
Položil mužovi ruku na čelo, aby sa utíšil. Bolo horúce a pod halogénovým svetlom sa lesklo potom.
„Čo je to s vami?“
Mandát otvoril ústa. V zorničkách sa mu mihotal strach. Nezrozumiteľne bľabotal. „Ja… nechcem… zom…“
„Ale, ale, veď sme sa dohodli,“ upokojujúco sa usmial doktor. „Všetko som pripravil. Teraz, krátko pred perfektnou smrťou, nemôžete odskočiť.“
Pozrel cez otvorené dvere do vedľajšej miestnosti, kde stál stolík so skalpelmi a elektrickou frézou na kosti, pripojenou do zásuvky.
„Nevysvetlil som vám to dosť jasne?“ Vzdychol si.
Samozrejme, že mu to vysvetľoval. Celé hodiny. Stále dokola, ale tento nevďačný chumaj to zrejme nepochopil.
„Bude to, samozrejme, veľmi nepríjemné. Ale len takto vás môžem nechať zomrieť. Inak to nefunguje.“
Športovec nariekal. Trhal si popruhy na rukách, ale už nie tak silno.
Doktor bol spokojný, omamný prostriedok predsa len účinkoval. Ešte chvíľu a bude môcť začať.
„Pozrite, teraz by som to celé mohol prerušiť,“ povedal s rukou stále na čele športovca. „Potom by však váš svet pozostával len zo strachu a bolesti. Z nepredstaviteľnej bolesti.“
Černoch zažmurkal. Dych sa mu upokojil.
„Ukázal som vám fotografie aj video. To s vývrtkou a s polovicou oka. Také čosi by ste predsa nechceli, či?“
„Hmmmmmmmm,“ vzdychal klient, akoby mal v ústach handru, potom sa mu tvár uvoľnila a dýchal plytšie.
„Chápem to ako nesúhlas,“ povedal doktor a nohou odbrzdil lôžko, aby odviezol klienta do vedľajšej miestnosti.
Do operačnej sály.
Po trištvrte hodine doktor skončil prvú a najdôležitejšiu časť procedúry. Už nemal na rukách latexové rukavice ani rúšku na ústach, a zelený jednorazový plášť, ktorý sa zaväzoval na chrbte ako zvieracia kazajka, hodil do drviča odpadkov. Napriek tomu sa v smokingu a tmavých lakovkách cítil ako v kostýme.
V kostýme a pripitý.
Nespomínal si, kedy si po úspešnej procedúre prvý raz doprial dúšok ostrého. Alebo aj desať dúškov, ako práve teraz. Dočerta, musí s tým prestať, aj keď vždy pil až potom, nikdy nie predtým. Napriek tomu ho alkohol robil ľahkovážnym.
Mával bláznivé nápady.
Napríklad, že vezme so sebou nohu.
Zachechtal sa a pozrel na hodinky.
Bolo dvadsať hodín tridsaťtri minút. Musí sa poponáhľať, inak nestihne ani hlavný chod. Predjedlo už zmeškal. Skôr ako sa bude môcť venovať perličke, čo bola na jedálnom lístku, musí zlikvidovať biologický odpad – nepoužité krvné konzervy a pravé predkolenie, ktoré perfektne čisto odpílil pod kolenom.
Predkolenie mal zabalené v rozložiteľnom plastovom vrecku. Bolo ťažké, preto ho po chodbe musel niesť v oboch rukách.
Doktor sa cítil ako omámený, no jednako si uvedomoval, že v triezvom stave by mu nikdy nenapadlo nosiť so sebou časti tela namiesto toho, aby ich hodil do spaľovne odpadu. Ale tento klient ho veľmi nahneval, a tak sa chcel trochu pobaviť. Veď riziko nebolo veľké. Naozaj nie.
Hlásili výstrahu pred búrkou. Keď prekoná kľukaté chodbičky, úzku šachtu, cez ktorú musel prejsť skrčený, chodbu so žltým vetracím potrubím až k nákladnému výťahu, vonku určite nestretne ani živú dušu.
Navyše miesto, ktoré si vybral na likvidáciu, nekontrolovala kamera.
Možno som pripitý, ale nie som hlupák.
Došiel k poslednému úseku, k plošine na vrchu schodiska, ktorú používali len údržbári, aj to nanajvýš raz do mesiaca, a potiahol ťažké dvere s okrúhlym okienkom.
Do tváre mu zadul prudký vietor, až mal pocit, že sa musí zaprieť proti stene, aby sa dostal von.
Čerstvý vzduch mu upokojil krvný obeh. V prvej chvíli mu prišlo zle, no rýchlo sa spamätal a slaný vietor ho vzpružil.
Aj teraz sa potácal, na vine však nebol alkohol, ale silné vlnobitie, ktoré v hlbinách Sultána nebolo vďaka stabilizátorom také citeľné.
S doširoka rozkročenými nohami sa tackal vpred. Nachádzal sa na palube 8 ½, táto plošina existovala z čisto optických dôvodov. Pri pohľade z diaľky pôsobila zadná časť výletnej lode švihácky, podobne ako spoiler na športovom aute.
Doktor sa dostal na ľavú stranu kormy a naklonil sa nad zábradlie. Pod ním burácal Indický oceán. Dozadu obrátené reflektory osvetľovali spenené vrcholce vĺn, čo sa ťahali za loďou.
Vlastne chcel ešte čosi povedať, napríklad „Hasta la vista, bejby,“ alebo „Vždy pripravený“, ale nič vtipné mu nenapadlo, preto bez jediného slova veľkým oblúkom hodil vrecko s predkolením cez palubu.
Teoreticky som z toho mal lepší pocit, pomyslel si, keď pomaly vytriezvieval.
Vietor mu tak hlasno hučal okolo uší, že nepočul náraz, keď vrecko čľuplo do vĺn päťdesiat metrov pod ním. Počul však hlas za sebou.
„Čo tu robíte?“
Prudko sa zvrtol.
Osoba, čo ho vyľakala na smrť, nebol dospelý zamestnanec, chvalabohu, napríklad niekto z bezpečnostnej služby, ale mladé dievča, o nič staršie ako maličká, ktorú spolu s jej rodinou ošetroval pred dvoma rokmi pri západnom pobreží Afriky. Kvočala s prekríženými nohami vedľa klimatizácie alebo nejakého agregátu. Doktor sa v technike nevyznal tak dobre ako v nožoch.
Dievča si nevšimol, lebo bolo malé a naokolo bola tma. Aj teraz, keď upieral zrak do tmy, videl len jej obrysy.
„Kŕmim ryby,“ povedal, spokojný, že mu hlas znel vyrovnanejšie, než sa cítil. Dievča nepredstavovalo fyzickú hrozbu, ale ako svedkyňa mu mohla znepríjemniť život.
„Je vám zle?“ opýtala sa. Mala na sebe svetlú sukňu, tmavé pančucháče a vetrovku. Z bezpečnostných dôvodov si dala červenú záchrannú vestu, ktoré boli v každej kajute.
Poslušné dievča.
„Nie,“ odvetil a uškrnul sa. „Je mi dobre. Ako sa voláš?“
Jeho oči si pomaly zvykali na tmu. Dievča malo vlasy po plecia a trochu odstávajúce uši, to ju však nešpatilo. Naopak. Stavil by sa, že keby ju videl vo svetle, spoznal by v nej mladú ženu, ktorou raz bude.
„Volám sa Anouk Lamarová.“
„Anouk? To je francúzska zdrobnenina Anny, však?“
Dievča sa usmialo. „Fíha, vy to viete?“
„Viem všeličo.“
„Naozaj? Viete aj, prečo tu sedím?“
Mala vysoký bezočivý hlas, lebo musela prekričať vietor.
„Maľuješ more,“ povedal doktor.
Pritlačila si kresliaci blok o hruď a uškrnula sa. „To bolo ľahké. Čo ešte viete?“
„Že tu nemáš čo robiť a dávno si mala byť v posteli. Kde máš rodičov?“
Dievča si vzdychlo. „Otec nežije. A kde je mama, to neviem. Večer ma často necháva samu v kajute.“
„A ty sa tam nudíš.“
Prikývla. „Vracia sa veľmi neskoro a smrdí.“ Stíšila hlas. „Po dyme a alkohole. A chrápe.“
Doktor sa zasmial. „Tak je to niekedy s dospelými.“
Mňa by si mala počuť. Ukázal na blok. „Nakreslila si dnes niečo?“
„Kdeže,“ pokrútila hlavou. „Včera boli krásne hviezdy, ale dnes je úplná tma.“
„A zima,“ prikývol doktor. „Čo povieš, pohľadáme tvoju mamu spolu?“
Anouk mykla plecom. Nevyzerala nadšená, ale súhlasila. „Dobre, prečo nie.“
Vstala bez pomoci rúk. „Niekedy je v kasíne,“ povedala.
„To sa hodí.“
„Prečo?“
„Lebo poznám skratku do kasína,“ usmial sa doktor.
Vrhol ešte posledný pohľad na more, ktoré bolo na tom mieste také hlboké, že noha športovca zrejme ešte nedopadla na dno. Potom vzal dievča za ruku a viedol ju späť ku schodisku, odkiaľ práve prišiel.

Komentáře (0)