V osídlach moci, ambícií a vášne

recenze

Vatikánská princezna (2016) / marcoz
V osídlach moci, ambícií a vášne
Lucreziu Borgia som vždy vnímal ako rozporuplnú postavu, ktorá disponovala skôr negatívnymi než pozitívnymi vlastnosťami. Každé spracovanie jej osobnosti - či už literárne, alebo filmové - k nej pristupovalo odlišne. Raz ako k ambicióznej manipulátorke, inokedy ako k naivnej obeti doby a mužov v jej okolí. Pravda bude nakoniec asi kdesi uprostred, a práve o reálny pohľad na túto známu postavu renesančného obdobia sa pokúsil Američan C. W. Gortner. Ten si ma naplno získal románom Romanovovská cárovná, preto som veril, že Vatikánska princezná bude rovnako vydarená. Ba ešte viac, pretože Borgiovci poskytujú vďaka svojim osudom nepreberné množstvo zaujímavých motívov a spôsobov, ako ich poňať. Moje očakávania sa naplnili už v prvej kapitole. Autorov štýl je ako dobrý priateľ, komunikácia medzi ním a čitateľom prebieha hladko a bez ohľadu na plynutie času.

"Ak mal zved pravdu a Giovanniho rodina naozaj proti nám intrigovala, môj manžel o tom nevedel. Prezrádzal to zarazený výraz na jeho tvári pri večeri. Hoci mi doposiaľ ani náznakom nedal najavo niečo, čo by aspoň vzdialene pripomínalo lásku, a ani som si nemyslela, že v ňom nejakú vzbudzujem, iste bol teraz znepokojený. A ak vie o tej klauzule v našej svadobnej zmluve, a nemohol o nej nevedieť, mal na znepokojenie dôvod. Papá mohol náš sobáš zrušiť. Pre mňa to tak či onak nič neznamenalo - kým som si nespomenula na starého neapolského Ferranteho a jeho mŕtvoly." (str. 99)

Borgiovci patria k najkontroverznejším postavám histórie, a tak je logické, že dodnes priťahujú pozornosť. Hlavou rodiny v jej najslávnejšom období bol Rodrigo Borgia, zvolený za pápeža Alexandra VI. Mal niekoľko nemanželských detí, z ktorých sú najznámejší jeho synovia Juan a Cesare a dcéra Lucrezia. Každý z nich mal pritom nezameniteľnú úlohu pri dobývaní mocenského sveta. Juan mu slúžil vo vojenských záležitostiach, Cesare rozširoval jeho vplyv v rámci cirkvi a Lucrezia mala zabezpečiť konexie prostredníctvom manželského zväzku. C. W. Gortnerovi sa podarilo zachovať pestrosť konania tejto nevšednej rodiny a pritom sa držať pri zemi. Historické romány občas doplatia na ťažkopádnosť deja či na nevyváženosť faktov a umeleckej zložky. Gortner patrí medzi svetlé výnimky (u mňa spolu s Michelle Moran a Philippou Gregory), a tak sa jeho Vatikánska princezná číta raz ako spoločenský román, inokedy ako triler, rodinná dráma či dobrodružný príbeh. Mimochodom, názov knihy je pomerne výstižný. Nech už sú pohľady na Lucreziinu osobnosť akokoľvek rôzne, väčšina sa zhoduje na tom, že išlo o krásnu ženu, ktorá svojím oslnivým pôvabom rozžiarila pápežskú kúriu. V piatich častiach rozdelených podľa určitých časových úsekov nespoznáte celý hrdinkin život, ale jeho podstatnú časť od začiatku dospievania po druhé manželstvo. S Lucreziou sa zoznámime v roku 1492, keď má dvanásť a jej otec sa stáva pápežom. Od tej chvíle naberá jej osud rýchle obrátky a rovnako rýchlo sa mení aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Z domu otcovej sesternice sa dostáva k jeho milenke a krátko nato sa z nej stáva vydatá žena. Vzhľadom na to, že manželstvo nebolo uzavreté z lásky, ale pre politický prospech, o šťastnom, vyváženom vzťahu nemôže byť ani reči. Lucreziin muž Giovanni je prezentovaný ako hlavný záporák príbehu, čo mi nie vždy sedelo k informáciám, ktoré sú o ňom k dispozícii, ale jeho charakter bol vykreslený primerane potrebám deja. Práve dané manželstvo tvorí podstatnú súčasť knihy a na jeho základe možno vidieť všetky politické ťahy, machinácie aj spoločenské reálie doby, ako napríklad postavenie žien, vplyv peňazí a kontaktov či význam rodinných zväzkov (hoci ani tie neboli vždy zárukou pomoci či vernosti). Taliansko na prelome 15. a 16. storočia bolo nielen oblasťou politického, kultúrneho a obchodného rozmachu, ale i násilníckym miestom, kde bolo neradno otáčať sa ľuďom chrbtom. A v palácoch, kde sídlila najväčšia duchovná moc, tobôž.

C. W. Gortner (zdroj: Twitter)
"Šiel mi v pätách, cez plášť som cítila hrot dýky, ktorú mi oprel do chrbta. Viedol ma po schodoch do opustených chodieb, ozvena mojich krokov akoby sa posmievala z mojej neopatrnosti. Šla som s ním dobrovoľne. Od detstva som vedela, aký je, a predsa som dopustila, aby súcit zvíťazil nad opatrnosťou. Chytila som sa do klepca, ktorý nastražil. Teraz musím znášať následky. Juan má totiž pravdu, pomyslela som si, keď ma ako omámenú viedol do Sixtínskej kaplnky a k tajnej chodbe do môjho paláca. Nakoniec nebude záležať na tom, komu uveria. V našej rodine pravda nič neznamenala." (str. 218)

Lucrezia Borgia vyznieva ako Vatikánska princezná sympaticky, ako obeť okolností, aj keď ani ona nebola celkom bez viny. S odstupom storočí je náročné nájsť skutočnú pravdu a tento román je iba produktom autorovej fantázie, no i tak ľahko uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálny príbeh. Významná pozornosť je venovaná, samozrejme, aj zvyšku rodiny, pričom väčšinu scén, v ktorých sa ocitol, si pre seba kradol Cesare. Obdivuhodný mladý muž sa postupne mení na vlastníckeho, nepríčetného žiarlivca. Aspoňže sa objaví v Lucreziinom živote druhý manžel Alfonso, ktorý je ako jedna z mála mužských postáv pozitívnym vzorom, a tak sa aj na ňu napokon usmeje kúsok šťastia. Román končí podľa mňa v najvhodnejšom období hrdinkinho života. Je jasné, kto stojí na stupienku víťazov, koho čaká porážka a čo všetko z bohatých plánov bola iba ilúzia. C. W. Gortner zaútočil na slovenské knižné pulty zatiaľ len druhým dielom zo svojej zbierky, ale potvrdil ním svoj rozprávačský talent a fakt, že história sa v jeho rukách mení na stále živý organizmus.

Komentáře (0)

kniha Vatikánská princezna recenze