Radosti a príkoria zlatej mládeže

recenze

Žiarivá hodinka (2020) / marcoz
Radosti a príkoria zlatej mládeže
Medzivojnové roky sú dodnes symbolom kultúrnej a myšlienkovej revolúcie, európske metropoly (hlavne Paríž) sa stali centrom života, bohémy a nespútaného umeleckého cítenia. Samozrejme, na druhej strane sa stali aj "svedkom" vzostupu režimov, ktoré uťali demokratické snahy. Práve do tohto obdobia je zasadený dej najnovšieho románu Iony Greyovej. Prostredníctvom hlavnej hrdinky Seliny Lennoxovej nahliadnete do žiarivých podnikov, spoznáte túžbu príslušníkov zlatej mládeže vymaniť sa z nudy a stereotypu, ale zároveň odhalíte aj temnejšie dôsledky ich snaženia. Príbeh Žiarivej hodinky sa totiž odohráva v dvoch časových rovinách - v rokoch 1925 a 1936. V rámci autorkinej tvorby to nie je žiadnym prekvapením, rovnaký prístup zvolila aj v knihe Listy, ktoré nikto nečítal, a opäť tým trafila do čierneho.

"Ach, Selina... nikdy sa neprestaň zabávať a užívať si život. Prosím, sľúb mi to. Nezniesol by som, keby si aj o to mala prísť. Sľúbila mu to. Matka s Mirandou odsudzovali jej spôsob života ako premyslený a sústavný prejav neúcty k Howardovi aj k všetkým mladým mužom, ktorí zomreli spolu s ním. Ona to videla inak. Snažila sa žiť za oboch. Dýchala vzduch, ktorý on dýchať nemohol, pila šampanské, ktoré nemohol ochutnať, naplnila dni i noci všemožnými zážitkami, čo mu ukradli rovnakí starci, ktorí sa rozčuľovali nad správami v novinách, kde sa objavilo jeho meno." (str. 90)

Selina je v polovici dvadsiatych rokov nespútanou mladou ženou, ktorá si chce naplno užívať život. Niet sa čomu čudovať, spoločnosť ešte stále pociťovala dôsledky Veľkej vojny a ľudia na prahu dospelosti si chceli vydobyť svoje miesto vo svete aspoň mierne vzdialenom od jej chápadiel. Selina sa však podľa jej rodiny správa škandálne a vôbec nerešpektuje pravidlá, či už skutočné, alebo tie nepísané. S priateľmi sa oddáva zábave a jedným zo spôsobov, ako zahnať nudu, je honba za pokladom. Na takejto výprave sa zoznámi s Lawrencom Westonom a okamžite medzi nimi preskočí iskra. Svojim citom dávajú voľný priechod napriek zreteľným sociálnym rozdielom, boj proti konvenciám a očakávaniam okolia ešte zintenzívňujú ich romantický ideál. O jedenásť rokov neskôr Selina píše z ciest listy svojej dcére Alici, ktorá medzitým pobýva u starej mamy v panskom sídle a na základe indícií od mamy hľadá skrytý poklad. Spolu s tým jej opisuje svoje zážitky z cudziny a odhaľuje aj okolnosti minulej dekády. Motív hľadania pekne prepája jednotlivé dejové línie a zároveň poukazuje na starú známu pravdu, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Alica sa rovnako ako jej mama v rozľahlom dome nudí, najmä keď ani starká nie je práve zhovorčivou spoločníčkou. Zvyčajne nemám rád, keď je veľká časť deja postavená na deťoch, no v tomto prípade mi to nevadilo, asi aj preto, že Alica je akoby Selininou zmenšenou kópiou a tiež prostriedkom na odkrývanie ďalších udalostí z jej života. Iona Greyová v rámci Alicinho veku a odľahlosti sídla šikovne využila možnosť nevenovať sa príliš téme druhej svetovej vojny. Ak by Alicu spravila staršou (čo by s ohľadom na príbeh vôbec nevadilo, ba možno by mu to i pomohlo), dopad vojny na jej vnímanie a postoje by už bol určite citeľnejší. Keďže dve roviny rozprávania nemôžu fungovať oddelene, priebežne nachádzate niekoľko prepojení. Niektoré sú očividné, iné vás prekvapia a ďalšie si autorka šetrí na neskoršie odhalenia. Rozdelenie príbehu na dve línie je však funkčné a všetko do seba napokon krásne zapadne.

"List určite onedlho príde, len musí byť trpezlivá. Mala pravdu, i keď sa Alicine obavy, že mamička dostala horúčku, ukázali ako oprávnené. Chudera mamička. Alica vybrala list z vrecka, rozložila ho a uhladila na prikrývke. Čítala ho tak často, že ho poznala naspamäť, ale to jej neprekážalo. Mala pocit, že počuje mamičkin hlas. Uspával ju, a tak keď dočítala, mala ťažké oči a hlavu plnú zvláštnych exotických predstáv. Boli ako obrázky z rozprávkovej knižky o džungli, chrámoch a širokej červenej rieke." (str. 158)

Iona Greyová nie je pre slovenských čitateľov neznámym menom. U mňa však išlo o prvé stretnutie s touto autorkou a môžem s čistým svedomím povedať, že nebolo posledným. Páči sa mi jej štýl, ktorý kombinuje ľúbostné motívy so spoločenským dianím. Romantika v jej podaní navyše nie je presladená, vyhýba sa klišé a nie je vopred jasné, či zaľúbenci naozaj vydržia spolu aj napriek všetkým prekážkam. Láska naberá reálne kontúry, čo sa mi pozdáva viac než jej idealizovaná verzia. Žiarivá hodinka obsahuje síce aj viacero pasáží, ktoré by mohli byť o niečo kratšie, prípadne neboli pre dej až také podstatné, ale všeobecne vzaté ide o pútavý román o sile rodiny a partnerských vzťahov a hlavne o vnútornej slobode, ktorá si občas vyžaduje obete.

Komentáře (0)

kniha Žiarivá hodinka recenze