O hľadaní ľudí, odpovedí a seba samého

recenze

Strieborná cesta je názov miesta, kde pred tromi rokmi zmizla Lelleho sedemnásťročná dcéra. Keď ju vysadil na zastávke, netušil, že počas tých pätnástich minút, čo ostávalo do príchodu autobusu, sa ich osudy obrátia o stoosemdesiat stupňov. Lina sa odvtedy nenašla a Lelle trávi letné mesiace v odľahlej časti Švédska, aby sa dopátral odpovedí na otázky, čo ho oberajú o pokoj a živia jeho frustráciu a beznádej. Nemusíte sa však obávať, že na vás kniha zaútočí priveľmi smutnou, ťaživou atmosférou. Samozrejme, pochopenie Lelleho pocitov je pre čitateľa dôležité, ale Stina Jackson rozvíja príbeh v dvoch líniách. Druhou hlavnou postavou je dospievajúce dievča Meja, zmietajúce sa v rozvrátenom rodinnom prostredí. A ako správne tušíte, Lelle a Meja sa musia stretnúť, aby pochopili určité životné pravdy.

"Lelle na podobné veci nerád myslel, no bolo to jeho jedinou útechou. Odmietal pripustiť, že by Lina mohla byť mŕtva. Hovoril to Anette už od začiatku. Niekto ich dievčatko drží v zajatí. Ktosi tam vonku presne vie, kde sa nachádza, a on ju nájde, aj keby mal hneď na to skapať. Prvé leto navštívil hádam všetkých podivínov a starých mládencov v okolí a vypytoval sa, či môže nazrieť do ich pivnice a na povalu. Zvyčajne mu buď vynadali, alebo ho pozvali ďalej na kávu." (str. 71)

Mejin svet sa podriaďuje matke, konkrétne jej vzťahom, hladine alkoholu a spontánnym nápadom znovu sa presťahovať inam. Preto Meja ťažko nadväzuje priateľstvá, nikde sa necíti skutočne doma a nemá poriadne zázemie. Podobne ako Lelle teda tápa v tme a ťažko hľadá svoj vlastný smer a identitu. Obe línie dokážu udržať čitateľovu pozornosť, vzájomne sa dopĺňajú, a aj keď nepôsobia práve pozitívne, u oboch postáv treba zdôrazniť ich vieru, že raz bude lepšie. O neutíchajúcej snahe prinavrátiť ich životom rovnováhu svedčia už aj Lelleho návraty na Striebornú cestu či Mejine snahy začleniť sa do novej spoločnosti. Stinu Jacskon nemožno zaradiť medzi autorky a autorov, ktorí si postavili štýl na dynamickosti, zvratoch a napätí. Jej spôsob rozprávania je skôr pomalší, cieli na vybudovanie súvislostí a prienik do vnútra postáv. Text je však rozdelený na pomerne krátke časti, takže čítanie plynie rýchlo, pričom si nezakladá ani na rozdelení na kapitoly. Vôbec to neprekáža, riadky nie sú kostrbaté ako cesta na obálke knihy. Tú tiež musím vyzdvihnúť, modro-strieborné ladenie vystihuje ducha knihy, jej tón i náladu. Spočiatku totiž netušíte, kam vás cesta ako čitateľa zavedie, hoci autorka to má zjavne dobre premyslené. Spoznávate Lelleho a Meju a iba hádate, kedy sa ich cesty pretnú, čo majú spoločné a čo stojí za Lininým zmiznutím. Po pomalšom rozbehu zrýchlite a zotrvačne cielite do gradujúceho finále. Pozorný čitateľ síce môže vybadať pozadie celej záhady i skôr, takže prekvapivý záverečný moment nemá až taký efekt, ale dojem z knihy to nijako nezmenšuje.

"Vyčerpaný si sadol za kuchynský stôl a tupo civel na výstrižky z novín. Ďalší článok o Hanne Larssonovej veľa nového nepriniesol. Intenzívne prehľadávanie jazera neviedlo nikam... Polícia prosí verejnosť o pomoc. Stará známa pesnička. Pištoľ ležala v puzdre na komode. Podvedome stále blúdil pohľadom k čiernej zbrani, akoby naňho volala. Upratovanie mu uľavilo len na chvíľku, mozog mu nedal pokoja." (str. 163)

Striebornú cestu som išiel čítať s tým, že ide o kriminálku, ale dočkal som sa skôr psychologickej sondy do vnútra ľudí vyrovnávajúcich sa so zúfalstvom a náročnými životnými skúškami. Dôvody, hoci s nádychom zločinu, ako to je v prípade Lelleho, slúžia ako východiská pre ich "liečbu". V tomto zmysle je debut Stiny Jackson iný než diela ostatných severanov. Má väčšiu hĺbku, nerieši prvoplánové otázky a nesnaží sa zaujať brutalitou a napätím. Na druhej strane by som dal prednosť o niečo väčšiemu spádu deja, epickejším motívom či menšiemu počtu opisov. Stina si však razí vlastnú cestu, čo rešpektujem, a ak sa dočkáme prekladu aj ďalších jej diel, určite po nich siahnem. A iste nebudem jediný.

Komentáře (0)