Nová krimizávislosť na obzore

recenze

Najprv sa musím k niečomu priznať - nedôverujem označeniu "medzinárodný bestseller", pokiaľ ide (u mňa) o neznámeho autora, pripadá mi to iba ako reklamný ťah. Ale keďže román Čtvrtá opice vyšiel v Domine, moja bariéra sa rýchlo zrútila. Toto vydavateľstvo už nemusí nikomu dokazovať, že hrá prvé husle vo vydávaní tých najlepších kriminálok a psychotrilerov. Navyše ide o prvú časť novej série, a ja jednoducho milujem viacdielne hrdinstvá! V tomto prípade kniha cieli na detektíva Sama Portera. A čo je zaujímavé, rovnakým dielom sa venuje aj jeho nemesis - páchateľovi s prezývkou Opičí vrah. Máme tu proti sebe dve silné osobnosti, pričom každá je svojím spôsobom poznačená. Isteže, väčší psychopat je, samozrejme, Opičiak, no ani Porterov osobný život nie je práve ľahký. A moment, kedy som si uvedomil, čo sa vlastne stalo, ma doslova zanechal s otvorenými ústami...

"Matka zabodla panu Carterovi nůž do stehna tak prudce, že jeho hrot prošel skrz a zazvonil o betonovou podlahu. Muž znovu vykřikl a rozplakal se. Připadalo mi to trochu směšné. Velcí chlapi přece nepláčou. Aspoň Otec to říkal. Matka nožem otočila skoro kolem dokola a pak ho vytáhla. Tentokrát krev tekla, a byla jí spousta. Pod cukající se nohou se začala dělat čerstvá kaluž. Musel jsem se usmát." (str. 126)

J. D. Barker si na postavách dal naozaj záležať. Zdali sa mi akési "živšie" oproti iným vyšetrovateľským tímom. Či už ide o Porterovho parťáka Nasha, alebo technického mága Kloza, všetci si zachovávajú iskru v každej scéne. Oceňujem tiež slovné prekáračky medzi členmi tímu a vykreslenie ich vzťahov. Autor ma presvedčil i o tom, že retrospektíva môže byť rovnako zaujímavá (ak nie ešte zaujímavejšia) ako hlavná dejová línia. Popri pátraní po Opičom vrahovi máme totiž možnosť čítať spolu s Porterom vrahov denník osvetľujúci jeho detstvo, krvavú rodinnú históriu a počiatky jeho duševnej poruchy. Štvrtá opica odkazuje na známy japonský symbol troch opíc, ktoré nepočujú, nevidia a nehovoria zlo. A tunajší záporák pridáva štvrtú - nečiním zlo. Nevšedný námet pokračuje aj v jeho mode operandi, zameranom na blízke osoby neodsúdených zločincov. J. D. Barker sa prejavuje ako skvelý a zručný rozprávač, ktorý svedomito graduje napätie až do samotného záveru.

"Porter by je nejraději zhasnul. Svíčky i světlici. Měl chuť sfouknout je všechny, aby se tohle místo znovu pohroužilo do temnoty. Nechtěl vidět. Nic z toho, co měl před sebou. Uprostřed místnosti leželo převrácené staré nemocniční lůžko, jehož kovové zábrany byly zbarveny do ruda pokročilou rzí. Pod lůžkem leželo nahé tělo připoutané k němu želízky. Tělo, které požíraly stovky hlodavců hladově přelézajících jeden přes druhého. Tělo, ze kterého zbývala jen hromádka kostí a potrhaného masa." (str. 196)

Nedávno som poukazoval na to, že Jeffery Deaver vo svojom poslednom románe upustil od zobrazovania údajov o prípade na tabuli, a tu zrazu - akoby ma J. D. Barker vypočul. Prípad Opičieho vraha bol ľahko prehľadný i bez nej, ale oživenie grafiky padne vždy vhod. Text je tvorený krátkymi kapitolami, čo mi vyhovuje, pretože je dynamickejší a číta sa rýchlejšie. Napriek tomu, že dej sa odohráva prevažne počas dvoch dní, udeje sa v ňom veľa - navštívime rôzne miesta (najviac sa mi páčilo v podzemných tuneloch) aj ľudí - a tí vás dokážu veľakrát prekvapiť, a nielen v dobrom slova zmysle. Niektoré postavy sú schopné vytočiť vás do nepríčetnosti, čo zas potvrdzuje autorov talent. Už o ňom nepochybujem ani v najmenšom. A ak budú aj ďalšie Barkerove diela rovnako vydarené, určite sa stane mojou novou knižnou závislosťou.

Komentáře (0)