Môže existovať svetlo bez temnoty?

recenze

Povstanie ničoty (2021) / marcoz
Môže existovať svetlo bez temnoty?
Záver primárnej série z univerza gríš nemohol vyjsť v lepšom čase. Diváci po celom svete momentálne sledujú osudy hrdinov založené na knihách Leigh Bardugo a jej diela sa opätovne dostávajú na vrcholy bestsellerových rebríčkov. Skalní čitatelia nanovo prežívajú epický príbeh a noví fanúšikovia môžu aspoň hľadať rozdiely medzi dvoma spracovaniami. Séria Tieň kostí je povinnou jazdou pre každého nadšenca young adult a fantasy. Pomaly, ale isto sa z nej stáva kult, a niet sa čomu čudovať. Autorka spracúva univerzálne myšlienky, zaodeté do originálneho prostredia, mágie a prepracovaných charakterov. Povstanie ničoty priamo nadväzuje na predošlý diel a predstavuje skvelé finále Alininej cesty k porazeniu zla... i keď s pár chybičkami krásy.

"Nenávidela som Temnana za to, čo spravil Baghre a Ženi, ale bola som azda o toľko iná? A keď budem mať na zápästí tretí amplifikátor, budem ešte vôbec iná? Možno nie, pripustila som a spolu s tým mnou preletela mierna triaška - spojenie medzi nami zavibrovalo, na druhej strane neviditeľného puta sa ozývala odpoveď. Bolo to puto stvorené merzostou a temným jedom v mojej krvi, volalo ma cez obojok na krku a cez ranu na pleci, vďaka okove na zápästí o to silnejšie. Volala si ma a ja som odpovedal. Cítila som, ako ma niečo ťahá hore, von z tela, ženie ma k nemu." (str. 69)

Keď som s tvorbou Leigh Bardugo začínal, istý čas mi trvalo zvyknúť si na jej štýl. Zdal sa mi trochu ťažkopádny, ale vynahrádzala to dôkladným priblížením novovytvoreného sveta, kde bok po boku existujú obyčajní ľudia a magickými schopnosťami obdarené griše. Svet inšpirovaný ruskými reáliami, kde je dôvera nebezpečným prvkom, ma opantal a dokonale preniesol mimo všednej reality. Napriek tomu je však všetko dianie uveriteľné, za čo môžu predovšetkým postavy. A to tak hlavné, ako aj vedľajšie. Každá je čímsi špecifická a to, že nie je niekto obyčajný, neznamená, že nemá čo ponúknuť. Práve naopak, občas je ešte výraznejší, keďže sa nespolieha na mágiu, ale iba na vlastné schopnosti. Alina ako ústredná hrdinka sa dlho zmietala na pomedzí týchto dvoch svetov, pretože grišou sa stala až omnoho neskôr, než býva zvykom. Ale zato so všetkou parádou, keďže ako Svetlana - nositeľka svetla má vo svojich rukách obrovskú moc a tvorí protiklad k mocibažnému Temnanovi. No tak ako nemôže existovať svetlo bez tmy, ani oni dvaja, zdá sa, nemôžu jestvovať bez seba navzájom. Pri iných knihách je čitateľovi bez najmenších pochýb jasné, že dobro nakoniec zvíťazí, no Povstanie ničoty vôbec nie je také jednoznačné. Hlavne preto, že Temnan - hoci je antagonistom, ako sa patrí - sa zaraďuje medzi najobľúbenejšie postavy a mnohí čitatelia držia palce skôr jemu ako Aline . Škoda, že v tejto knihe je Temnana pomenej a aj samotný dej miestami zakopáva a prešľapuje na mieste. Putovanie pri hľadaní tretieho amplifikátora je príliš zdĺhavé na to, že by malo ísť o vygradovaný záver, pri ktorom sa nám bude tajiť dych. Vystupňovanie prichádza až na samotnom konci a oproti predchádzajúcemu dianiu je odbité pomerne rýchlo. A aj vytúžený stret hlavných protipólov vo vás napokon zanechá akúsi trpkú príchuť sklamania. Aspoň ja som si povedal - to je všetko? Ešteže môžeme tento diel vnímať v kontexte celej série, lebo sám osebe by kvalitatívne nedopadol vôbec uspokojivo. Pri čítaní som mal dojem, akoby Leigh plánovala aj ďalšie pokračovanie, preto sa nikam neponáhľa, a hoci celé griša univerzum rozširuje veľmi vydarene a funkčne, Alinin príbeh by si zaslúžil väčšiu nálož.

"Ničevo´ja vybuchli, rozleteli sa ako popol vo vetre a prekvapení vojaci a griše len ostali hľadieť na miesta, kde predtým boli. Začula som zdesený výkrik a zdvihla zrak práve v momente, keď sa Nikolaiove krádla rozplynuli a on sa začal rútiť k sivým pieskom, pričom sa z neho tenkými pramienkami vylievala temnota. Zoja sa rozbehla k nemu a pokúsila sa spomaliť jeho pád prúdom vetra. Vedela som, že by som sa mala pohnúť. Mala by som niečo urobiť. Ale nedokázala som nohy donútiť poslúchať. Klesla som medzi Mala a Temnana, posledných z Morozovovej línie. Krvácala som z rany po guľke. Dotkla som sa pokožky na krku. Pripadala som si naho." (str. 338)

Cesta do Ravky (či skôr po Ravke) ostáva nadpriemerným žánrovým kúskom aj napriek spomenutým mínusom. Na základe poznania ďalších sérii z Grishaverse ako Vrania šestka či Zjazvený kráľ môžem povedať, že Leigh Bardugo sa zlepšuje s každou novou knihou, a tak sa jej dajú ľahko prepáčiť. Ani by som nepovedal, že mi budú chýbať aj postavy, ktoré mi spočiatku neprirástli k srdcu, ako napríklad Mal, ale aj v tom tkvie sila rozprávačského talentu. Povstanie ničoty vás síce pre nevyužitý potenciál nepostaví na nohy, no uzavrie väčšinu dejových línií, a tak ponúkne aspoň kúsok záverečného sentimentu.

Komentáře (0)

kniha Povstanie ničoty recenze