Leto už dávno nebolo také mrazivé...

recenze

Čierne leto (2021) / marcoz
Leto už dávno nebolo také mrazivé...
Keď som vlani čítal Bábkové divadlo, prvú časť série s detektívom Washingtonom Poeom, bol som milo prekvapený. Očakával som totiž klasický psychotriler, kde sa partia vyšetrovateľov pustí po stope sériového vraha a na záver ho dramaticky dolapí. Niežeby román neobsahoval aj tieto prvky, ale mysteriózna atmosféra, úžasné hlavné postavy a nabitý dej ma presvedčili, že Mike W. Craven má šancu vyčnievať spomedzi iných autorov daného žánru. Otázne bolo, či svoj talent potvrdí, alebo pôjde iba o vydarenú jednohubku. Vydavateľstvo Ikar v týchto dňoch prináša na knižné pulty druhý diel série s názvom Čierne leto a už samotný názov naznačuje, že sa opäť treba pripraviť na temný príbeh plný tajomna, smrti a napätia. Ideálne by bolo čítať ho pod rúškom tmy pri svetle malej lampy, ale zimomriavky vám ľahko vyvolá aj počas slnečného dňa.

"Porozprávala im, ako ju uniesli. Muž vošiel do kuchyne z reštaurácie. Prekvapilo ju to, no nevyľakalo. Neraz sa stalo, že nejaký hosť si ich skvelého vína doprial viac, než zvládol, a zadriemal na toalete. Bránila sa, ale premohol ju a zviazal povrazom, ktorý v kuchyni používali mäsiari. Potom nasledovalo to, čo mu už opísal Rigg. Muž ju porezal, krv rozstriekal po kuchyni a nakoniec po sebe všetko upratal. Strčil ju do dodávky. Čosi jej pritlačil na tvár a zobudila sa niekde v suteréne. Zdalo sa jej, že je to pivnica." (str. 51)

Traumatizovaný, ale spravodlivosť urputne brániaci detektív Washington Poe a geniálna analytička s poruchou autistického spektra Tilly Bradshawová majú opäť dočinenia s krutým vrahom, hoci nie až takým sadistickým ako v prípade predošlej časti. Poe čelí pochybnostiam, či náhodou neposlal do väzenia nevinného človeka, hoci verí svojim inštinktom, ale istota je istota. Spolu s Tilly sa ponoria do zamotaného prípadu, ktorý veľmi rýchlo naberie desivé kontúry. Otázka na obálke podnecuje čitateľovu zvedavosť - Ako môže byť niekto mŕtvy a zároveň nažive? Nejde iba o marketingový ťah, ale skutočný problém, s ktorým sa potýkajú naši hrdinovia. Po šiestich rokoch sa totiž objaví mladá žena, z ktorej vraždy bol obvinený jej otec napriek tomu, že sa nenašlo jej telo. Elizabeth Keatonová je obrovskou hádankou. Otázniky okolo jej (ne)existencie sa navyše nakopia v momente, keď znova zmizne a podozrenie padá práve na Washingtona. Uznávaný šéfkuchár Jared Keaton je navonok charizmatický a obľúbený, no vnútri skrýva temné pudy a Poe by bol veľmi nerád, keby sa dostal na slobodu. Okrem toho musí čeliť aj sliedivému pohľadu nadriadeného, ktorý nahradil vo funkcii predošlého vrchného inšpektora. Čierne leto vás chytí ako rybku na háčik už od prvých strán. Autor si totiž dobre uvedomuje, aké je dôležité navnadiť čitateľa. Neskôr prichádza mierne spomalenie, čo je pochopiteľné. Mike si nechce predsa hneď vystrieľať všetky náboje. Nemusíte sa však obávať, nebudete sa nudiť. Popri hlavnej dejovej línii sa tiahnu aj menšie motívy, schopné uzurpovať si vašu pozornosť. Či už ide o prostredie spojené s varením, čo pošteklí vaše chuťové kanáliky, alebo skvelú chémiu medzi ústrednými hrdinami, prejavujúcu sa v trefných rozhovoroch a jemnom humore. Sarkastický Poe a jasne uvažujúca Tilly sú na pohľad nesúrodá dvojica, ale odkedy si ju Poe vzal pod ochranné krídla, patria medzi mojich najobľúbenejších knižných parťákov. Obaja disponujú logickým myslením a prezieravosťou a ich spoločné pochody je neraz radosť sledovať. M. W. Craven je dôkazom, že dokáže aj relatívne zaužívané námety spracovať originálnym spôsobom. To sa ukazuje napríklad v možnostiach, aké poskytuje výskum krvi či DNA. Za posledný rok som sa stretol s viacerými autormi, ktorí sa pustili po tejto ceste, a v niektorých prípadoch išlo o pomerne zhodné vyústenia. Trochu som sa obával, či ich Čierne leto nebude nasledovať, ale našťastie sa tak nestalo a ponúka odlišný prístup k zneužitiu vedy.

"Tučko sa pokúsil o útek, ale jeho tempo bolo všelijaké, len nie rýchle. Black mu podkopol nohy a tučko sa zvalil na špinavý koberec. Zviechal sa zo zeme, no Black ho zastavil kopancom do tukom obrastených rebier. Aj keď sa muž ležiaci na chrbte zvíjal od bolesti, Black sa mu postavil medzi nohy a dupol mu na rozkrok. Poa myklo. Black sa nad plačúceho muža postavil obkročmo, zdvihol ho za tielko, zahnal sa a čelom mu trafil koreň nosa. Tučkovi z nosa vytryskol prúd krvi. Black ho pustil a muž tresol na podlahu. Rozmliaždil mu nos." (str. 244)

Úryvok síce je pomerne brutálny, ale nech to citlivejšie povahy neodradí. Je to len krátky úsek a pre potreby deja nutný. Inak dokáže autor aj násilné pasáže podať tak, aby sa priveľmi nevyžíval v explicitnosti, ale zas ani nezatváral oči pred skutočnosťou. Príbeh má potrebnú dynamiku a spád, aj keď musím povedať, že som čakal po predošlej skúsenosti o niečo viac vygradovaný záver. Všetko však dospelo k uspokojivému koncu, Craven nenechal visieť vo vzduchoprázdne žiadne podstatné línie. Čierne leto potvrdilo autorov status zaslúženého bestselleristu a ja sa teším, že vďaka Ikaru som si ho mohol prečítať ešte pred oficiálnym vydaním. O to viac vám ho odporúčam a už teraz netrpezlivo očakávam ďalšie pokračovania série.

Komentáře (0)

kniha Čierne leto recenze