Knihou proti zabudnutiu

recenze

Knihou proti vojne – a proti zabudnutiu.

Toto hovorí Sabine Ebert vo svojom monumentálnom diele. Presadila sa najmä stredovekými románmi o pôrodnej babe, no pri príležitosti dvestého výročia víťazstva nad Napoleonom Bonapartem ju oslovili, či by sa nepustila do ešte nespracovanej témy – Nemecka v rokoch 1813 – 1815.

Sabine Ebertová súhlasila. Vznikli knihy 1813: Válečný požár, 1815: Krvavý mír (sú len v českom preklade). Vytvorila nádherné dielo, ktoré v dnešnej dobe plnej nie až takej kvalitnej literatúry vyráža dych. Dielo, v ktorom zmapovala nielen vojny, ale aj jej vplyv na civilné obyvateľstvo. Zamerala sa na všetky vrstvy – od tých najposlednejších ako trhovkyňa, ktorá vytĺkala zuby mŕtvym vojakom a predávala ich tým, ktorí potrebovali zubnú protézu, až po kráľov a cisárov celého sveta.

Napísala ho, aby sa nezabudlo. Napísala ho pre nemecký národ, lebo tieto bitky sa týkajú vtedy rozdrobených nemeckých štátov. A, samozrejme preto, lebo je Nemka. Napísala ho, pretože dnes už na našu minulosť nedbáme. Zabúdame pomaly aj na začiatok dvadsiateho storočia, nieto na to, čo bolo hlbšie v minulosti. Pritom dejiny sú to, z čoho sme vzišli. Dejiny sú príbehmi našich predkov. Príbehy ľudí z mäsa a kostí, so svojimi láskami, šťastím, starosťami, problémami. Boli takí, ako my, len žili v inej dobe. A bojovali, aby sme sa dostali tam, kde sme dnes.

Len neviem, či sa to, kde sme dnes, dá považovať za víťazstvo. Pretože sme vlastne svojím spôsobom stále tam, kde sme boli vtedy...

„A ešte niečo ti poviem, môj najdrahší. Budú toto víťazstvo oslavovať a rok čo rok jasať pri výročiach, možno aj o sto rokov. Hruď sa im bude nadvihovať pátosom nad víťazstvom veľkých pruských hrdinov, ako keby s nimi nebojovali i ďalšie národy. O obetiach, skaze a čachrovaní s územím nepadne ani slovo. Až raz – možno o dvesto rokov – to ľudí presýti tak, že o tej vojne nebudú chcieť hovoriť.“

Hocikde čítame o vojnách, čítame o bitkách. Nájdeme si čísla padlých, nezvestných, zajatých, ranených. Samé čísla, štatistika a suché vymenovanie priebehu oných dejín. Wikipedia v angličtine napríklad podáva obdivuhodné detaily pohybov vojsk i toho, čo sa na frontoch dialo. Či sú údaje správne, netuším. No tu, v knihách od Ebertovej, čítame o osudoch. O tom, kto tí padlí boli. Koho ľúbili. Kde sa nachádzal ich brat, sestra. Ako prežívali ženy vojakov i dôstojníkov. Aké to bolo v lazaretoch, na uliciach. Pach krvi, smrti, bolesti, zúfalstva, nárek ranených, ktorý trhá uši. Muži, ktorí majú tvár, meno, city, život. Nie sú len číslom.

„Je vojna,“ prehovoril Maximilián naliehavo. „ Vo vojne platia iné pravidlá a ľudia uvažujú inak ako v časoch mieru. Pretože vidia zreteľnejšie, ako inokedy, ako nečakane môže život skončiť. Trúfnu si na činy, aké by za normálnych okolností nikdy neurobili. Dobré aj zlé.“

Prostredníctvom týchto kníh skutočne precítime hrôzy vojny...

„Ale nevystačí to pre dvesto či tristotisíc mužov, ktorých je potrebné stravovať, aj keby spojenci zase rýchlo tiahli ďalej. Máme v meste týfus a červienku. Nevieme, kam so všetkými tými mŕtvymi. A kto ich vôbec pochová. Všetky ovocné stromy sú vyťaté... dobytok pobitý. Zima sa blíži. Hladomor je nevyhnutný.“

Ebertová nepíše na kolene. Má stovky poradcov, cestuje po krajine, kvôli svojej vlasti sa spojila dokonca aj s Austráliou. Jej knihy sú doslova zbeletrizovaným dejepisom s ľudskou tvárou. Obe knihy sú rozsiahle a plné detailov. Stretneme sa s obrovským množstvom skutočných postáv, pričom rešpektovala, kde sa v danom čase naozaj nachádzali. Využila, samozrejme, aj fiktívne postavy, ktoré do príbehu prinášajú srdce. Je to aj milostný príbeh, ale ani zďaleka nie červená knižnica. Je to príbeh o láske, pochopení, odvahe, obetavosti. Postavy sú nesmierne živé, majú svoje klady a zápory.

Hlavnou hrdinkou je mladučká Henrietta, ktorá v sebaobrane zabije francúzskeho vojaka, a preto utečie za svojím strýkom. Lenže pred vojnou neutečie nik... A ona v pokání pomáha v lazaretoch, dospieva, zamiluje sa... Okolo nej je množstvo iných vymyslených aj reálnych postáv, ktoré si získajú vaše sympatie.

„Ak sa madam dozvie, že mám ešte príbuzných... Strýko je chorý, a to kvôli mne... Felix ma hľadá...
Akoby na ňu padal celý svet.
Odišla do Lipska s istotou, že v ňom nájde smrť, lebo nemala žiadne iné východisko, a chcela predtým vykonať aj niečo dobré. Napriek tomu prežila. Bitku aj choroby. Teraz musí za svoj prešľap zaplatiť.
Ukázalo sa, že svojej minulosti nemôže uniknúť.“

Veľmi milá postava je Felix Zeidler, študent mineralógie, ktorý sa prihlási do armády len preto, lebo ho so sebou stiahne kamarát. A v armáde sa ukáže ich pravá tvár... Felix zmužnie, stvrdne, pritom zostáva tým roztomilým chlapcom, aký bol na začiatku. Vedel povzbudiť, rozumel koňom, vedel rozprávať príbehy. Dostane sa aj do situácie, kedy si s nepriateľským francúzskym dôstojníkom, ktorého z príbehu tiež poznáme, v priebehu bitky hľadia do očí. Stisnú spúšť...?

Človeku pri mnohých scénach prestáva biť srdce. Sú ťažké, ľahké, vtipné, žalostné. Citlivejším stiahne hrdlo, uronia nejakú slzu. Najmä pri myšlienke, že toto nie je fikcia, ale fakt.

Druhý diel plynulo nadväzuje na prvý, ale krásne a s citom pripomína, čo sa predtým dialo. Knihy sú veľmi hrubé, ale čítajú sa ľahko a rýchlo. Aspoň mne. Vzadu sa nachádzajú vysvetlivky niektorých slov, ktoré nemusíte poznať, zoznam postáv, ktoré sú označené, ak sú historické, doslov, v ktorom autorka osvetľuje všetko, čo vám môže vŕtať v hlave a v poďakovaní uvádza celé desiatky ľudí, ktorí jej pomohli odbornou radou.

Pre mňa jedna z najlepších kníh, ktoré v poslednom čase vyšli.

Takto by sa mali písať knihy. Toto je to, čo považujem za spisovateľstvo.

Pozn.: Keďže knihy nie sú vydané v slovenskom jazyku, citáty sú uvedené v mojom preklade.

Komentáře (0)