Karuseľ

recenze

Kolotoč (2002) / Salonka (209 views)
Karuseľ
„Filozofujúci humorista“ – to je prívlastok, ktorý vystihuje Michaila Zoščenka asi najlepšie. Tento výnimočný spisovateľ bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia v ZSSR mimoriadne populárny. Neskôr bol kritizovaný a nútený písať v súlade so socialistickým realizmom, počas druhej svetovej vojny ostro odsúdený za urážanie sovietskeho človeka najmä v prvotnej tvorbe, zakázaný a vylúčený zo Zväzu sovietskych spisovateľov. Hoc zástanca Októbrovej revolúcie a v ruskej občianskej vojne bojujúci na strane červenoarmejcov, hoc nebol kritikom režimu.

Kolotoč ponúka súbor krátkych próz s pestrou tematikou. Zoščenko vo svojich satirických poviedkach využíva univerzálny motív bežného človeka na pozadí nastupujúceho boľševizmu. Oplývajúc ostrovtipom a prirodzenou inteligenciou ho stavia do rôznych situácií, necháva v úsmevných konfliktoch s realitou a (nadšený? nadšený!) čitateľ už len sleduje cestičku k vtipnej pointe.
Obdivujem spisovateľov, ktorí dokážu nenútene vypichnúť to triviálne, čo máme my ľudia priamo pod nosom a v čom žijeme. Sivá všednosť lapená a šikovne uväznená do slov – či práve slovami oslobodená? V tom pre mňa tkvie ich genialita. No a Zoščenko presne toto dokázal – výstižne zachytil skutočnosť svojej doby do duchaplných poviedok, nezriedka len v rozsahu jednej a pol strany zvýraznil paradoxy... pohráva sa s dejom i postavami, ukazuje množstvo tragikomických charakterov a pohnútok, ktoré nútia ľudí konať tak, ako konajú.

Na jeho prózu sa dá nazerať dvojako – využiť ju ako prostriedok na odreagovanie sa (vnímame to smiešne, bavia nás absurdnosti) alebo si tiež uvedomiť všetky pravdy v kontexte doby a dôsledne oceniť autorovu bezbrehú vynaliezavosť v zobrazení vtedajších pomerov a ľudskej mentality ako takej.

Kolotoč – lepšieho názvu niet. Rovnomenná poviedka reflektuje ideu spoločného vlastníctva bez potreby peňazí: dedinčan sa do úmoru vozí na kolotoči – veď je zadarmo, tak prečo to nevyužiť. Na nič nedbá, nuž a dá sa odhadnúť, ako to skončí – presne tak (kto má rád kolotoče, tipuje správne), milý dedinčan sa povracia. Autor trefne konštatuje, že treba ešte počkať, kým bude všetko zadarmo. :-) Podobných skvostov je tu hojnosť.

Kolotoč vnímam ako dokonalú ilúziu pomerov, ktoré boli nastoľované – na prvý pohľad vábia, sľubujú, veselo cinkajú, hrajú všetkými farbami... v skutočnosti však ponúkajú len pasivitu s jednotvárnym výhľadom, otupujúci kolobeh bez fantázie (na konci ktorého sa človek po...) – toto v kontraste so Zoščenkovým bohatým vnútrom a literárnym umením tvorí akurátnu satiru.
V každej poviedke je pravda, ukrytá niekedy viac, niekedy menej. Dobromyseľne podaná, nepriamo pomenovaná – holá pravda. Perfektné.

---
(prosím o prepáčenie, môj skromný príspevok sa opäť nezaobíde bez citovaného textu)

A vtedy sa vám utvoril prúd – hotová riava. A zozadu ma ešte akýsi vojak nekultúrne tlačí. Priam sa mi zavŕtava do chrbta, mamľas.
Kopol som toho vojačiska do nohy.
„Občan,“ vravím mu, „nechajte si tie svoje švindlerské kúsky.“
Zrazu ma trocha nadvihlo a – tresk papuľou o dvere.
´No,´ myslím si, ´už obecenstvom aj dvere kálame.´
Chcel som sa dostať preč od dverí. Začal som si kotrbou cestu prerážať. Nechcú pustiť.
Vtom vidím, že som sa nohavicami zachytil o kľučku.
Vreckom.
„Občania,“ kričím. „Netlačte tak, pomoc! Zavesil som sa na kľučku.“
Kričia mi:
„Odveste sa, súdruh! Aj zadní sa chcú dostať dnu.“
Ale ako sa odvesiť, keď ma prúd nezadržateľne odnáša a vôbec, rukou sa nedá pohnúť.
„Veď stojte, banda,“ kričím. „Nezobliekajte ma z nohavíc. Počkajte, nech sa najprv z kľučky odvesím. Látka sa načisto trhá.“
A či ťa počúvnu? Len tlačia...
„Slečna,“ hovorím, „aspoň vy sa odvráťte, preboha. Lebo ma úplne z nohavíc vyzliekajú proti mojej vôli.“
Ale slečna sama stojí celá zelená a už chrčí. A vôbec nemá záujem dívať sa.
Zrazu to, chvalabohu, zas trochu povolilo.
´Alebo som sa z kľučky odvesil, alebo ma z nohavíc vyzliekli,´ myslím si.
(Filmové predstavenie)
...
Všade majú lekára, ako sa patrí, iba u nás, v Šňupokombináte, máme bývalého barónika. Chodí vždy čisto oblečený, kľučku na dverách holou rukou nechytí – hnusí sa mu, a po každom pacientovi si ruky umýva vo všelijakých roztokoch.
Nedávno som prišiel do ambulancie a vravím: „Som chorý.“ Ten barón ma začal počúvať a napokon mi vraví akoby na posmech: „Nedýchaj.“
Hovorím: „Nemáte práva žiadať, aby som nedýchal... A vôbec, ak ma poslal pracovný úrad, musím dýchať.“
A on mi: „Zmizni odtiaľto, chumaj!“ A tykal mi.
Vravím mu: „Nemáte právo mi tykať. Za čo sme bojovali?“
Vtedy on tú rúrku, čo ma ňou počúval, na zem hodil a rozkričal sa. Lenže rúrka je národný majetok, súdruhovia.
Vasilij Pinčuk
(Listy redakcii)
---

Komentáře (0)

kniha Kolotoč recenze