De Vita XII Caesarum

recenze

Rímske impérium je skutočne fascinujúcou kapitolou ľudských dejín. Historický vývoj už na prvý pohľad ukazuje typickú nestálosť - výbojný a expanzívny staroveký Rím prechádzal búrlivými územnými a hospodárskymi zmenami. Druhou stranou mince bola vnútorná nevyrovnanosť rímskej spoločnosti, čo tvorilo živnú pôdu pre konflikty medzi jednotlivými triedami, prípadne občianske vojny. Ale - vo večnom protiklade k všetkému tomu zmaru stojí nepopierateľný dobový rozkvet a nesmrteľný prínos starovekého Ríma pre všetky umelecké smery, filozofiu či moderné právo.

V Rímskej ríši sa vystriedalo niekoľko štátnych zriadení - od vzniku miest to bolo najprv kráľovstvo, neskôr republika a cisárstvo (až nakoniec došlo k rozpadu ríše a jej zániku). Práve obdobie raného cisárstva je predmetom záujmu starovekého autora a životopisca Gaia Suetonia Tranquilla. Svoje Životopisy začína G.I.Caesarom, ktorý porušil republikánske tradície, sústredil moc vo svojich rukách a umožnil vznik cisárstva ako novej ústavnej formy. Prostredníctvom jeho adoptívneho syna Octaviana - božského Augusta - sa k vláde dostala prvá dedičná dynastia (júliovsko-klaudijská), ku ktorej patrili Tiberius, Caligula, Claudius a Nero. Ďalší cisári - Galba, Otho, Vitellius a Vespasianus - sa na trón dostali prostredníctvom vojsk. Vespasianus bol zároveň zakladateľom flaviovskej dynastie, ktorej pokračovateľmi boli Titus a Domitianus. Domitianom končí ako flaviovská dynastia, tak aj Suetoniovo biografické dielo.

Musím povedať, že Suetoniovo rozprávanie nie je suchopárnym dokumentovaním faktov (rokov či vojen), práve naopak. Všetko opisuje živo a plasticky, čo je možné zdôvodniť kontextom, v akom dielo vznikalo. Autorov pohľad na životy cisárov a rímskej spoločnosti je exkluzívny, nakoľko v období cisárstva skutočne žil - detstvo prežil za prvých cisárov z flaviovského rodu a literárne činný bol počas vlády adoptívnych cisárov Trajána a Hadriána. Ako cisársky tajomník mal možnosť štúdia starších cisárskych listín, ediktov a zákonov. Jeho prístup kombinuje autentické písomné záznamy, vlastné skúsenosti, práce iných autorov a ústne šírenú tradíciu. Je autorom mnohých diel, z nich sa však len Životopisy zachovali úplné. Každému cisárovi v nich venuje patričnú a dostatočnú pozornosť. Predstavuje ho podľa zvolenej šablóny - rozoberá jeho pôvod, súkromný i verejný život, podrobne opisuje jeho zovňajšok, vlastnosti a záľuby, taktiež spomína prorocké znamenia, ktoré cisára sprevádzali. Rozprávanie končí smrťou toho-ktorého panovníka.

Druhá vec - nezakrýva nám oči pred ničím, ale súčasnému čitateľovi podáva pikantný obrázok rímskej spoločnosti - popisuje rozkošnícky život v blahobyte, nezastaviteľnú ctižiadostivosť (alebo ste šli cez mŕtvoly, alebo ste sa mŕtvolou mohli veľmi rýchlo stať), rafinované intrigy, čistky vo vládnucich triedach, úkladné aj úplne regulárne vraždy na desiatky spôsobov, samovraždy, ... Jednoducho túžba mať skutočnú moc je neuveriteľne opojná. Autor všetko podáva hovorovým a nenúteným štýlom, ktorý je možné poľahky vnímať a sledovať.

Suetonius svojím dielom splnil moje očakávania a úlohy životopisca rímskych cisárov sa zhostil výborne. Odporúčam, či už ako nezáväzné a v podstate príjemné čítanie, alebo ako jeden z podkladov pre hlbšie štúdium života cisárov rímskeho principátu.

„Pridajme ešte túto noc k životu!“ (Otho)

---
(mám pocit, že do recenzií citovaný text nepatrí. verím však, že sa tieto malé ochutnávky zo života rímskych cisárov podľa Suetonia stretnú s pochopením)

Roztrpčenosť nad správou o smrti syna Drusa ešte zvýšila a vystupňovala jeho krutosť. Nazdával sa, že Drusus skutočne zomrel na následky svojho nezriadeného života a choroby. Keď sa však napokon dozvedel, že ho dala úkladne otráviť jeho manželka Livilla spolu so Seianom, neušetril nikoho mučenia alebo smrti. Celé dni bol taký zaujatý vyšetrovaním tohto jediného prípadu, že keď mu oznámili príchod jeho hostiteľa z Rodu, ktorého pozval listom na priateľskú návštevu, kázal ho na mieste mučiť, akoby bol jedným z predvolaných na výsluch. Keď si potom uvedomil svoj omyl, dal ho aj zabiť, aby nemohol nikomu rozprávať o krivde, ktorá sa mu stala.
(Kniha tretia - Tiberius)

Vždy sa vzorne staral o mesto a jeho zásobovanie. Keď v Aemilijskej štvrti zúril požiar, strávil dve noci v diribitóriu a keď už vojsko a celé jeho služobníctvo nestačilo hasiť, prikázal, aby úradníci zvolali ľud zo všetkých častí mesta. Postavil pred seba pokladnice s peniazmi a takto vyzýval ľud k pomoci; každého hneď podľa zásluhy odmeňoval za poskytnutú pomoc.
...
Spomeniem len, že dal zabiť nevlastného otca svojho budúceho zaťa Appia Silana, ďalej obe Iulie - jedna bola dcérou Drusovou, druhá dcérou Germanicovou - pričom im nepovedal, čoho sa dopustili a nedovolil im sa hájiť, rovnako ako aj Gn. Pompeia, manžela svojej staršej dcéry, a Lucia Silana, ktorý bol zasnúbený s jeho mladšou dcérou; Pompeius bol prebodnutý v objatí istého mladíka, s ktorým vraj udržiaval ľúbostné styky; Silana najprv prinútil vzdať sa prétury 29. decembra a na začiatku roku, v deň Claudiovho sobáša s Agrippinou, ho donútil zomrieť.
(Kniha piata - Claudius)

Komentáře (0)