Ešte hriešnejší, špinavší a krvilačnejší Štokholm

recenze

1794 (2020) / marcoz
Ešte hriešnejší, špinavší a krvilačnejší Štokholm
Švédsky spisovateľ šľachtického pôvodu (odtiaľ to nezvyčajné meno) Niklas Natt och Dag svojím právom oceňovaným debutom pozmenil tvár severského trileru. Opustil súčasnosť a všetkým čitateľom túžiacim po novom zážitku ukázal, že v minulosti neboli ľudia žijúci v hlavnom meste o nič menej krutí či poznačení vnútornými démonmi. Ba dokonca ešte viac, keďže spoločenský systém na konci 18. storočia neposkytoval úplnú záruku práva a spravodlivosti. Chudoba bola odsúdená trpieť a znášať každodenné príkoria, vysokopostavení jedinci využívali (či neraz aj zneužívali) výhody svojej vrstvy a žili podľa vlastných "zákonov". Obdobie osvietenstva a revolučných zmien nedosiahlo do všetkých kútov sveta tak rýchlo, ako by sme to vnímali z dnešného pohľadu. A tým svetom nemyslím len starý kontinent, pretože román 1794 nás v úvode zavedie kamsi celkom inam.

"Hľadal sa vrah manželky s anjelskou tvárou. Nik by to naňho nebol povedal, až na tie smutné oči. Bol mladý, sotva sa stal mužom. Chľastal, aby zabudol. Nezriedka jeho opisu niekto zodpovedal. Krčmy sa nedali ani spočítať, každá jedna bola plná na prasknutie vďaka smädnému radu tých, čo sa tu zhromaždili dlho predtým, ako závoru odtiahli nabok. Zdalo sa, akoby bol jeden zo sto hostí vždy šľachticom na úteku, zapudený druhorodený syn, neželaný bastard, ktorý márne presviedčal o svojom pôvode, lenivec, čo premrhal majetok, ktorého zdedil viac než rozumu." (str. 157)

Rovnako ako predošlý román 1793 je aj tento rozdelený na štyri časti podľa ročných období a opäť nie sú radené chronologicky, ale v poradí zima - leto - jar - jeseň. Zároveň sa znova môžete tešiť na rôzne uhly pohľadu a rozvíjanie viacerých - na pohľad občas nesúvisiacich - dejových línií. Tie však tvoria veľmi dobre fungujúci celok a sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu. To sa prejavilo aj v úspechu Niklasovej prvotiny, pričom ani sám spočiatku neplánoval nadviazať na ňu ďalšou časťou. Bola by to však škoda, pretože jeho postavy vám dokážu rýchlo prirásť k srdcu. Napriek tomu - respektíve práve preto -, že nie sú ani zďaleka dokonalé a musia sa potýkať s pliagami doby, ako sú choroby či vojnové zranenia (niežeby sa dnes nevyskytovali, ale úroveň medicíny a hygieny vo všeobecnosti bola predsa len niekde inde). Ústredným hrdinom ostáva jednoruký dráb Jean Michael Cardell, potácajúci sa na okraji spoločnosti a stále hľadajúci zmysel vo svojom ťažkom živote. Fanúšikovia autorovej tvorby budú určite netrpezlivo očakávať aj Cardellovho partnera vo vyšetrovaní zločinu, právnika Cecila Wingeho. Jeho osud ostal na konci prvej časti série pomerne nejasný, hoci s miernym náznakom víťazstva či prehry jeho boja so smrťou. Bola by naozaj škoda, ak by Cecil už ďalej ako postava v knihách nevystupoval, aj keď vstúpi do hry jeho brat. Cecil je však iba jeden... Na odhalenie, čo je v životoch našich hrdinov nové, si však budete musieť počkať, pretože úvodná zima, ako som už naznačil, sa neodohráva vo Švédsku, ale v ďalekom a exotickom Karibiku. Pre našinca to znie ako miesto s krásnymi plážami, slnkom a rytmickou hudbou. V roku 1794 však bol ostrov Svätý Bartolomej aj miestom suchých skál, močiarov, biedy a otroctva. A práve v týchto podmienkach sa ocitá mladý šľachtic Erik Tri Ruže, ktorý sa má spamätať zo vzťahu s "bedárkou". Nechcem zachádzať do podrobností, aby som neprezrádzal veľa z deja, no netrvá dlho a Jean Michael Cardell je požiadaný zúfalou sedliačkou, aby vyšetril smrť jej dcéry. Linnea umrela počas svojej svadobnej noci, keď ju vraj na nočnej prechádzke roztrhali vlci. Už to samo osebe znie ako veľmi krutý údel, no čo ak sa za živočíšnou brutalitou skrýva ľudský úmysel? Explicitné násilie, špina, smrad a všemožné charakterové vady sú neoddeliteľným prvkom série. Hoci sa ozývajú hlasy, že ide o prvoplánový prístup, ako zaujať a šokovať, nazdávam sa, že sú poznamenané očami súčasníka. Svet na konci 18. storočia skutočne nebol taký čistý, zákonný a voňavý ako dnes a Niklas Natt och Dag ako potomok starej švédskej rodiny má informácie o ňom prakticky z prvej ruky. Z toho dôvodu vnímam jeho romány ako autentické, aj keď občas môžu vyznievať ako pritiahnuté za vlasy.

"Päty a lopatky, temeno aj zadok sa stali chodidlami červa v ľudskej podobe, ktorý sa palec po palci hadil popod zem. Na celom tele cítila hrboľaté chmaty čiernočiernej tmy a čím ďalej sa dostávala, tým boli rýchlejšie. Vedela, že bude ešte horšie. Slimačím tempom sa s námahou presúvala vpred, k priechodu, ktorý sa stal Alminou záhubou, stredobodu základného múru, kde kamene nad ňou vykĺzli zo svojich štrbín a usadli. Keď si doň udrela hlavu, zostala ležať, zbierajúc odvahu pred tým, čo musí vykonať..." (str. 281)

Text je prešpikovaný množstvom viac či menej farbistých opisov, a aj keď nie som ich priaznivcom, musím uznať, že verne dotvárali celkovú atmosféru niekdajšieho Štokholmu. Napriek tomu sa kniha číta ľahko a rýchlo, aj vďaka textu rozdelenému na kratšie úseky. Dalo by sa povedať, že román 1794 obsahuje štyri príbehy v jednom. Ťažko určiť, ktorá pasáž dominuje, vyčnieva kvalitou či pútavosťou nad ostatnými, všetky majú čosi do seba a veru by nevadilo, keby boli rozpísané aj podrobnejšie. Rozšírenie sveta sa Niklasovi Natt och Dag vyplatilo, pokračovanie jeho debutu je dôstojným literárnym súrodencom a perfektne vás navnadí na nadchádzajúci rok 1795.

Komentáře (0)

kniha 1794 recenze