Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály

recenze

Lux Perpetua (2010) / marcoz
Epické zavŕšenie boja za šťastie, vieru a ideály
Reinmara z Bielawy sme vo Veži bláznov spoznali ako nerozvážneho mladíka, pražského učenca fušujúceho do mágie, ktorý sa v Božích bojovníkoch prejavil o niečo múdrejšie a zmierenejšie s tým, že osud nie je priamočiary a ľudská motivácia už vôbec nie. Lux perpetua - Svetlo večné je vyvrcholením zápolenia rôznych skupín i Reinmarovho hľadania milovanej Jutty. Aj teraz sa počas svojho putovania dostane do nečakaných situácií, ktoré mu skomplikujú život a oddialia jeho ciele. Reynevan však už zašiel priďaleko a stretol priveľa dobrých i zlých ľudí, aby sa vzdal. Mládenec označovaný za rebela, čarodejníka a husitu sa musí mať neustále na pozore, pretože nepriatelia nikdy nespia a za každým rohom číha potenciálna hrozba.

"Samson a Šarlej preletli popri Reynevanovi a prudko sa vrhli na sirotkov. Šarlej dvoma širokými sekmi poslal na zem dvoch jazdcov, tretí, zasiahnutý do tváre, sa zakolísal v sedle. Samson mlátil gudendagom striedavo ľudí aj kone, čím vyvolal strašný zmätok. Reynevan sa obrátil a stisol zuby. Mal nevybavené účty. Za bitie, pľutie, za sud od kapusty. Keď prechádzal popri tom, čo sa bezvládne knísal v sedle, vytrhol mu meč, vpadol do haravary a ťal naľavo i napravo. Počul vykrikovať biblické citáty, podľa nich spoznal veliteľa prenasledovateľov, kozobradého kňaza." (str. 131)

Je pozoruhodné, ako dokáže Andrzej Sapkowski každý diel Husitskej trilógie obohatiť o odlišnú atmosféru a žánrové špecifiká, a to od humorne ladenej "roadmovie" cez akčný historický román až po filozofické zamyslenia nad konaním človeka a čakaním na Boží zásah. Počas niekoľkých rokov sa Reinmarov charakter rozvíja na pozadí búrlivých udalostí a nedá sa neobdivovať autorovu ľahkosť, s akou zakomponoval hrdinove osudy do skutočných reálií. Na stránkach knihy sa stretneme s množstvom niekdajších osobností, ktoré sa vplyvom Sapkowskeho talentu menia z mien v učebniciach na osoby z mäsa a kostí. Iste to nebola ľahká úloha a občas sa môžete v záplave postáv stratiť, no nemusíte sa toho obávať. Reinmar sa zavše rýchlo dostane z jednej prekérnej situácie do druhej a už sa musíte sústrediť na ďalšie mená. V tom spočíva aj istý kameň úrazu - Reinmar uteká, aby sa dostal do ďalšieho zajatia, vzápätí znovu natrafí na protivníkov z minulosti a tak dokola. Keďže však čitateľ vie, že jeho dobrodružstvá spejú k záveru, opakovanie motívov mu nevadí, pretože vie, že ho čaká epické vyvrcholenie. Napokon sa ukazuje, že hoci mnohí chceli nájsť slávu, bohatstvo či lásku, najvytúženejším pokladom je obyčajný pokoj a mier. Reinmarovi verní priatelia Šarlej a Samson Medík ho sprevádzajú i teraz, hoci musím dodať, že ich cesty nemajú rovnaký smer. Už predtým bolo badať medzi nimi rozpory v tom, že je lepšie zvažovať ďalší postup, než sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva. To v tomto prípade reprezentuje Reinmarovo hľadanie Jutty, pričom sa nad ním neustále vznáša tieň jeho najväčšieho nepriateľa - vratislavského biskupa Konráda, ktorý proti nemu, paradoxne, neváha využiť aj temné sily. Netuší však, že aj on sám sa môže stať obeťou skrytých túžob najbližšieho okolia. Jednoducho - nikto zo zúčastnených si nemôže byť istý, ako dopadne, pretože prekvapenia (väčšinou nepríjemné) sú neoddeliteľnou súčasťou celej trilógie.

"Vstup do úžľabiny takmer úplne zatarasila veľká kopa kostí. A vôbec nebola beztvará. Niekto si dal tú námahu, aby z lebiek, kľúčnych a stehenných kostí, píšťal spletených s rebrami poskladal na privítanie dekoráciu, čosi ako triumfálny oblúk. Omračujúci smrad svedčil o tom, že na konštrukcii sa ďalej pracuje a že k nej čosi pristavali celkom nedávno. Kone nechceli ísť ďalej, začali fŕkať, vzpierať sa a dupať kopytami. Nebolo východiska, museli ich nechať tam. Úžľabinou sa vybrali peši." (str. 331)

Lux perpetua - Svetlo večné je dôstojným uzavretím Reinmarovho osudu a pozorným čitateľom neujdú náznaky, ako napokon dopadne. Zrejme sa nájdu aj nespokojní jedinci, ktorí by si predstavovali iný koniec, ale ja medzi nich nepatrím. Niektoré dejové línie síce ostanú otvorené, no ani dejinné udalosti nikdy nekončia. Husiti sú známou, no u nás akoby stále málo prebádanou záležitosťou a vďaka Husitskej trilógii sa toho o nich môžete dozvedieť naozaj veľa - o ich cieľoch, zámeroch, vedúcich osobnostiach, o významných i pomerne tragikomických bitkách. Cez optiku hlavného hrdinu spoznávame viacero strán, nič nie je čierno-biele a ľudský charakter tobôž. Andrzej Sapkowski je znalec človeka a v jeho diele sa premelie pestrá plejáda pováh. Doba sa síce zmenila, ale ľudia zjavne ostávajú rovnakí. Či je to dobre, posúďte sami. Husitská trilógia však rozhodne dobrá je a mala by mať čestné miesto v domácej knižnici každého knihomoľa.

Komentáře (0)

kniha Lux Perpetua recenze