Dráma na nemocničnej posteli

recenze

Občas lžu (2019) / marcoz
Dráma na nemocničnej posteli
Keď som si prečítal anotáciu knihy Občas lžu, okamžite sa mi vynorili spomienky na román Joy Fieldingovej Zátišie. Mal v podstate rovnaký námet - žena bola v kóme a len na základe vypočutých rozhovorov okolo seba dedukovala, ako sa v danom stave ocitla a kto z jej najbližších je za to zodpovedný. Aj britská autorka Alice Feeney dokázala z tejto situácie vydolovať maximum a svoju hrdinku Amber rozhodne nešetrí. Ležanie bez pohnutia neposkytuje autorom veľa možností zdynamizovať príbeh, no v tomto prípade to neplatí. Keby sa dej odohrával na jednom mieste, nepochybne by rýchlo ustrnul, ale našťastie sa rozvíja v troch rovinách. Na nemocničnej posteli, potom retrospektívne niekoľko dní pred osudnou udalosťou, ktorá Amber pripútala na lôžko, a napokon formou denníkových zápiskov, ktoré si Amber vytvárala ako malé dievča.

"Napadne mě, proč nepozdraví, než po mně něco začne chtít. Ale pak si uvědomím, že jsem ho neslyšela vcházet, možná tu už nějakou dobu je, mohl mluvit, a já neposlouchala. Jeho hlas zní jako špatná imitace. Nedokážu si jeho tón rozebrat, je to divné, jsem přece jeho žena, jistě bych měla poznat rozdíl mezi vztekem a strachem. Možná v tom to právě je, možná je to obojí. Pamatuju si, že odcházel s policií." (str. 66)

Už len vzhľadom na názov nemôžete rozprávačke celkom veriť. Síce tušíte, že viacero vecí z jej rozprávania sa nemusí zakladať na pravde a jej uhol pohľadu môže byť zavádzajúci, ale napriek tomu jej sadnete na lep. Inak to ani nejde, pretože Amber sa prezentuje ako obeť - manželovej nevery, nedostatočnej rodičovskej lásky či zlých pracovných vzťahov. Postupne sa však ukazuje, že veci zrejme nie sú také, aké sa na prvý pohľad zdali, a ani samotná Amber nie je úplné neviniatko. Hoci, na druhej strane, aj keď spraví čosi morálne diskutabilné, sú jej činy pochopiteľné a svojím spôsobom jej pri tom fandíte. Ja som to pocítil napríklad v súvislosti s jej kolegyňou Madeline alebo v scéne, keď Amber svojím krikom vyhnala z domu potenciálnych záujemcov o jeho kúpu. Postavy v románe Občas lžu nie sú čiernobiele, a to je skvelé. Neviete, čo môžete čakať, a prekvapenia sa stupňujú s pribúdajúcim počtom strán. Alice Feeney vie, kam chce smerovať svoj príbeh, a čitateľov umne vedie k vytýčenému cieľu.

"Strčila mi hlavu až ke tváři a ječela na mě, ať nelžu, prskala na mě sliny, a pak se znova zeptala, jestli jsem náramek ukradla. Začala jsem říkat "ne" a ona mi vlepila pořádnou facku. Řvala na mě a táta stál dole u schodů a křičel zas na ní, ona mě pak popadla za zápěstí a škubla náramkem. Je to jenom tenké zlato, přetrhl se a spadl na zem. Taková křehká věc. To, čo se stalo pak, jsem nechtěla. Šlo mi jenom o to, ať mi dá pokoj a přestane prudit, a tak jsem do ní strčila. Nechtěla jsem, aby spadla ze schodů, byla to nehoda." (str. 135)

Občas lžu je kniha o tom, ako dokážu naše rozhodnutia ovplyvniť nielen náš život, ale aj osudy našich blízkych. A to v rôznych smeroch a aj po dlhšom čase. Aj navonok nevinné klamstvá sa môžu dostať na povrch a narobiť zmätok v zaužívaných poriadkoch. Viac či menej klameme všetci. Hlavná postava knihy Amber to aspoň priznáva na rovinu a dobre vie, že jej zahrávanie sa s okolím (či dokonca s nami ako čitateľmi) sa môže skončiť priam fatálne. Je to však nielen nebezpečná, ale i vzrušujúca hra, ktorá môže vyvrcholiť aj víťazstvom. Lenže čo ak sa nájde niekto iný, hrozivejší, schopný svojimi lžami zrútiť celý vybudovaný svet? A Amber s tým nemôže nič spraviť, pretože leží v kóme a iba bezmocne počúva, ako chce ktosi dokončiť, čo začal... Alice Feeney sa uviedla ako skvelá autorka a ja dúfam, že nejde iba o ojedinelý kúsok, pretože ak budú mať jej knihy stúpajúcu kvalitu, rýchlo sa stane jednou z najvyhľadávanejších spisovateliek.

Komentáře (0)

kniha Občas lžu recenze