Čo je horšie - strach z možného nebezpečenstva alebo samotná hrozba?

recenze

Zaklínač duší (2010) / marcoz
Čo je horšie - strach z možného nebezpečenstva alebo samotná hrozba?
Sebastian Fitzek sa prihnal do našich končín ako rozbehnutý vlak a ani stav našich železníc mu nezabráni, ani spomalil. Nemecký autor psychotrilerov totiž napĺňa definíciu daného žánru viac než dostatočne a fanúšikovia netrpezlivo očakávajú každú jeho ďalšiu knihu. Zlodej duší je deviaty titul, ktorý vychádza v slovenskom preklade zásluhou vydavateľstva Tatran. Keďže Fitzek píše samostatné romány bez zaradenia do sérií, môže po ňom siahnuť i nový čitateľ, skalný fanúšik zas dostane to, čo od svojho obľúbenca očakáva - strhujúci dej, pohrávanie sa s vnímaním postáv, krátke kapitoly... Typický rozprávačský štýl je zárukou, že čítanie sa nezunuje, ale stane sa z neho návyk. Bonusom je tentoraz je priam mrazivá hororová atmosféra.

"Vo chvíli, keď unikajúceho pacienta pohltila snehom zaviata temnota, sa opäť všetko zrýchlilo a v deravej sieti Casparovej pamäte sa zachytila prvá hmatateľná spomienka. Caspar poznal muža, ktorý práve vyskočil z okna. Jeho tvár mu bola taká dôverne známa ako zápach zhoreného papiera, ktorý cítil v nose. Jonathana Brucka vídal často. Naposledy pred niekoľkými minútami, chvíľku predtým, ako ho Linus zobudil. Jeho tvár sa vynímala na fotografii, ktorá v jeho nočnej more noc čo noc horela na sedadle spolujazdca." (str. 57)

Práve strach je hnacím motorom knihy a postáv a motívom, ktorým Fitzek akoby vzdával pomyselnú poctu rôznym filmovým tvorcom či kultovým spisovateľom. V texte môžete občas natrafiť aj na pomerne zrejmé odkazy na rôzne diela, čím sa Zlodej duší o čosi zábavnejším čítaním. Nie však v zmysle deja, ten je pochmúrny a temný, ako to len umožňuje prostredie psychiatrickej kliniky s vrahom číhajúcim na jej chodbách. Tí, čo sú už oboznámení s autorovou tvorbou, vedia, že ak dá občas hrdinom vydýchnuť, väčšinou ide iba o ticho pred poriadnou búrkou. V prípade Zlodeja duší hrmí neustále, o pokoji nemôže byť ani reči. Oným zlodejom je únosca mladých žien, ktorý svojim obetiam ubližuje v duševnej rovine, zatiaľ čo po fyzickej stránke ostávajú nedotknuté. A práve tento páchateľ sa dostáva na kliniku, kde sa vyskytuje aj hlavný hrdina Caspar trpiaci silnou amnéziou. Okrem toho je klinika odrezaná od sveta pre snehovú víchricu. Že vám to pripomína iné Fitzekove romány? Máte pravdu, ale Sebastian do bodky napĺňa frázu o tom, že aj opakovaný námet môže byť spracovaný rozličnými (a originálnymi) spôsobmi. Ako v každom správnom horore tu máme pestrú zmes zúčastnených postáv - od pacientov cez terapeutku a správcu kliniky až po sanitára, ktorý tam uviazne pre zlé počasie. Kto napokon prežije? To je otázka, ktorá vám nedovolí knihu len tak odložiť, navyše, ak si zakaždým poviete, že si prečítate ešte jednu kapitolu. Je to veľmi nebezpečné, pretože Fitzekova kompozícia disponuje krátkymi úsekmi textu, dynamiku okrem toho zvýrazňuje aj plynutie času.

"Počul, ako mu zapraskalo v ľavom pleci, a vykríkol. Bohužiaľ, utlmené bolo iba jeho vedomie, nie prah bolesti. Keď sa chcel oprieť o stôl s nástrojmi, aby sa zdvihol, prevrátil ho. Inštinktívne zdvihol skalpel, ktorý mu spadol rovno pred koleno, ale potom ho vymenil za injekciu. Keby sa musel brániť, dobre mierená injekcia zaúčinkuje rýchlejšie, aj keď už nie je plná. Vykríkol, lebo omylom preniesol váhu na nesprávnu nohu a črep sa mu zabodol ešte hlbšie do chodidla. S vypätím všetkých síl rúčkoval okolo pitevného stola." (str. 155)

Ďalším prvkom, ktorý Fitzek opätovne využíva, že rámcové rozprávanie. Vieme, že dianie je prakticky skúmanie lekárskej správy z experimentu, čo len zvyšuje vašu nedôveru a kladenie si otázok. Čo je skutočné, čo je iba manipulácia? Samozrejme, dalo by sa nájsť aj zopár menej podnetných súčastí knihy - občasné násilie akoby pre efekt, "nesmrteľnosť" a záporáka, ktorý sa vyzná hádam vo všetkom, čoho sa dotkne, či počiatočný zmätok v príbehu. Postupne sa doň vžijete a každou stranou sa vám z neho odhalí čoraz viac. Zlodej duší je ukážkovým psychotrilerom, preto neváhajte a vstúpte do kliniky, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad...

Komentáře (0)

kniha Zaklínač duší recenze