Buď zabiješ, alebo zomrieš!

recenze

Nezabiješ? (2013) / marcoz
Buď zabiješ, alebo zomrieš!
Debut Lívie Hlavačkovej vychádza po siedmich rokoch v novom kabáte a musím povedať, že mu pristane. Vydavateľstvo Artis Omnis vie, ako priblížiť fantasy aj tým čitateľom, pre ktorých nie je primárne vyhľadávaným žánrom. Pútavá obálka a avizovanie rozsiahlejšej série je to, čo u neskôr narodených v súčasnosti rezonuje, hoci Gwind určite zaujme aj staršie ročníky. Napokon, domácich fantazijných príbehov porovnateľných so zahraničnou produkciou nie je zas až tak veľa. Iste, z textu občas cítiť, že ide o prvotinu - i keď upravenú pre potrebu druhého vydania -, ale prvá časť s názvom Nezabiješ? dokáže zaujať hlavne prostredím a hrdinkou, ktorá sa musí k svojej heroickej podstate doslova prebojovať.

"Chrezz sa v duchu spokojne usmiala a namierila svoje vedomie na princa a jeho manželku. Chcela ich zabiť rovnako ako kráľa, nech si aspoň na chvíľu myslia, že hrozba prichádza z vína. Musela však konať rýchlo. Sústrediť sa na dvoch ľudí naraz pri toľkom zmätku ju vyčerpávalo. Na jemnôstky nemala čas. Predstavila si, ako z ich tiel odchádza všetok vzduch. Predstavila si, ako sa snažia nadýchnuť a v panike otvárajú ústa ako ryby na suchu. Čierny mesačný kameň dokázal usmerniť energiu takmer akokoľvek..." (str. 126)

Príbeh začína in medias res, študentka Anna sa ocitá v neznámom svete, pričom má sotva čas a možnosť spamätať sa zo šoku a už je vtiahnutá do mocenských hier plných zrady a krvi. To oceňujem, pretože mnohé podobne ladené diela majú pomalší rozbeh a vo väčšej miere sa venujú mytológii nového prostredia. V tomto prípade sa to deje pozvoľna a skrz Annu - Gwind ako postavu. Čo zisťuje ona, zisťuje aj čitateľ. Je to vhodné najmä pre mladších čitateľov, ktorých treba zaujať epickými motívmi, nie vysvetľovaním pravidiel sveta. Hoci, na druhej strane, Lívia Hlavačková sa tým veľmi nezdržiava ani neskôr, najmä čo sa týka fungovania mágie. Tá tu zohráva dôležitú rolu, no jej princípy sú pomerne jednoduché, čím stráca punc jedinečnosti. Ďalším prvkom, ktorý vnímam pozitívne pri väčšine diel, sú kontrasty. Anna sa dostáva do protikladov (fyzických, myšlienkových i morálnych) predovšetkým so Spoločenstvom vrahov. Ako naznačuje názov, nejde o žiadne citlivky, ale o zabijakov vykonávajúcich svoju prácu za peniaze. Je teda diskutabilné, či ich možno považovať za záporákov, svojím spôsobom len vykonávajú zákazky po smrti túžiacich klientov... Pri kom však nebudete mať pochybnosti o zaradení medzi antagonistov, je krvilačná Chrezz, ktorej celkové vyznenie ešte dotvárajú jej červené vlasy. Ako čitateľ som k nej pristupoval dosť rozpoltene. Na jednej strane mi jej pasáže imponovali, pretože vždy išlo do tuhého a kradla si ich pre seba ako máloktorá postava. Zároveň však jej počínanie vyznievalo neodôvodnene, autorka si dáva priveľmi načas s odhalením jej pohnútok a neskôr už Chrezzino konanie nemá taký silný efekt. Popritom však graduje Annina dejová línia, takže sa tieto dva elementy ako-tak vyrovnávajú a nekazia výsledný dojem. Apropo, Anna. Nedá mi nespomenúť jej skvostné vykreslenie. Už ma totiž unavujú hrdinky, ktoré chytia prvýkrát v živote do rúk meč a odrazu sekajú nepriateľov hlava-nehlava. Anna je normálna baba, trochu naivná a primerane zdesená neraz brutálnymi praktikami. Smrť nie je pre ňu ničím bežným a konečne tu máme aj prvok obáv o rodinu, ktorú Anna zanechala v našom svete. Neohrozené amazonky totiž akoby zabúdali na svoje korene...

"Rýchlo otočila hlavu a zbadala hrot meča, ako sa blíži priamo k nej. Nezmohla sa na jediný pohyb. Až bolesť v paži ju prebrala z divného tranzu. Pozrela sa najskôr na hlbokú ranu vo svojom ramene a potom na útočníka. Jeho meč hľadal nový cieľ. Nechcem zomrieť! Zarevala ako divé zviera a vrhla sa naňho. Útočník sa na chvíľu zarazil, vytrhnutý zo sústredenia zvukom, čo zo seba vydala, vďaka čomu stratil náskok a vzápätí i život. Chcem žiť! Zbadala ďalšieho útočníka. Už nezastavovala, nepremýšľala. Každé zaváhanie ju mohlo stáť život." (str. 248)

Najzaujímavejším prvkom príbehu sú nepochybne vrahovia, ktorí sa však občas narážajú na príliš kŕčovitú snahu vtesnať ich do určitých štruktúr. Pravidlá á la školský poriadok, ktoré musí ich spoločenstvo dodržiavať, vyznieva neuveriteľne a s ohľadom na ich činnosť aj zbytočne. Chápem, že ich chcela autorka trochu poľudštiť a nevykresliť ich iba ako bezcharakterných hrdlorezov, ale sú aj vhodnejšie spôsoby... Nič to však nemení na fakt, že Nezabiješ? dokáže zaujať rôzne vekové skupiny a tiež navnadiť na pokračovanie. A to je na debut (i keď v novom vydaní) v žánri, ktorý má u nás stále prívlastok menšinový, veľký úspech.

Komentáře (0)

kniha Nezabiješ? recenze