Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú přehled

27.02.2023

Je to smutne citanie. Nedalo mi, vytlacil som si mapy Rwandy, popri citani okamzite hladal, mena, fotografie, preto ze len tak sa takto kniha ma citat. S ocami na rozsekanych telach, na tvarach, do ktorych by ste nikdy nepovedali ze dokazu zorganizovat a dirigovat take sialenstvo. Uvedomil som si vela veci. Ze mentalitu tamojsich ludi nedokazem pochopit. Neviem si predstavit u nas ze by sa bezni ludia zacali vrazdit tak ako tam. Sused suseda, kolega kolegu, ucitel studentov, doktor svojich pacientov.
Velmi ma zaujimalo historicke pozadie, pramene tohto vsetkeho, a tu kniha Gourevitcha strucne a presne zhrna vsetky udalosti asi 100 rokov dozadu, ze vlastne vyvrazdovanie Tutsiov bolo v Rwande v podstate uz nieco ako karneval v Riu kazdych 10 rokov. Rozpitvat a skusit pochopit genocidu, vojnu, ja nazyvam anatomiou vojny. Hladam spojivka s dnesnou dobou, skusam pochopit, ci by som dokazal odhalit sprievodne znaky keby sa k niecomu schylovalo u nas. Po Rwande ma cakaju knihy o Juhoslavii a aj dnesnej Ukrajine. Nedam ich asi za sebou, lebo potrebujem trochu oddych. Nie som zhnuseny, ak tak len z toho, ako svet dokazal odvratit pohlad od Rwandy ako by to bolo len sci fi z inej galaxie.
Pribehy ludi, s ktorymi Gourewitch robil rozhovory, s ktorymi sa stretol, sa vzacne zhoduju v akejsi apatii a vnutornom zmiereni s tym co sa dialo, a mnohi dokonca ani nepovazuju za stastie ze prezili. meraju cas "od chaosu". Nic pred tym uz si nepamataju alebo nema vyznam. Svet dodnes nepotrestal vinnikov, lebo v Rwande kazdy vie, ze vinnik je kolektivny.
Ja som zabijal, sused zabijal, moj brat zabijal, kolega znasilnil v tej a tej dedine snad 40 zien, bratranec vykuchal a vytiahol nenarodene dieta z brucha este zijucej zeny. Jednotky UNAMIRu sa nam do toho nestarali, akurat zacali strielat psov, ktore sa krmili na mrtvolach, lebo to vraj bolo zdravotne ohrozenie. Farar zhromazdoval v kostole utecencov, schovaval ich, aby o par dni sam nezavolal popravcie jednotky interahamwe a nevybral za ne odmenu.

Rwandu 1994 proste nepochopis ak si sam nezabijal, nepochovaval. 7.april az 15. jul... sotva 100 dni, a odhady sa roznia, 500 000 az 800 000 mrtvych. Obcas sa odhad priblizuje az k milionu. Urcite ano ak sa prirataju obete cholery v uteceneckych taboroch, ktorych si svet mylil s obetami genocidy, ale boli to utecenci pred spravodlivou odplatou. A nad ktorymi velkodusne ronil slzy svet pred televizormi. Z tutsiov sa von totiz nedostal skoro nikto.
V roku 1858 objavil pre svet J.H.Speke jazero ktore pomenoval Viktoriino. Mimochodom to bol autor myslienky ze Tutsiovia su potomkovia biblickeho naroda,skoro vzneseni a pripraveni pod rukou bieleho cloveka rast a stat sa rovnocennym, zatial co Hutuovia su podradny nevyvynuty ludsky druh. Na zaklade coho? No v zjednodusenej verzii, na zaklade rozmerov nosa. Farby pleti, vlasov. Rasista ktoreho myslienka preziva uz dalsich 150 rokov a po odchode kolonistov krasne prekvitala v nasledujucich vladach. Vysledkom bolo ze v tom krasnom jazere co objavil plavali desattisice tutsijskych mrtvych, bielych, nafuknutych, zaplnili pobrezne vody. Ano, cernoch vo vode po par tyzdnoch vybledne a je na nerozoznanie od plavajuceho tela inej rasy. Toto vyvolalo ekologicku a moralnu katastrofu, ktora sa uz potom dostala aj do magazinu National Geografic.

24.10.2021

Táto kniha sa mi čítala skutočne ťažko. Jednak mi úplne nesadol štýl, akým bola napísaná, ale hlavne kvôli tomu ťažkému obsahu. Státisíce mŕtvych ľudí. Za pár dní. Poväčšine zavraždený niekým, koho poznali. Úprimne som tomu pri čítaní nemohla uveriť. Že ľudia toho boli skutočne schopní – zobrať do ruky mačetu a zabiť svojho suseda, len preto, že jeden je Hutu a druhý je Tutsi. Žiadny iný dôvod. Hutuovia vraždili každého Tutsiho, celé triedy plné detí, celé rodiny... za pár dní vyhladili skoro celý národ. A keď to vraždenie prestalo, títo ľudia boli nútení žiť vedľa seba. Neviem, ako sa to dá zvládnuť, žiť v blízkosti niekoho, kto vám zabil príbuzného. Ako sa z toho krajina môže pozbierať.
Čo ma najviac zarazilo bol vplyv niektorých iných štátov, napríklad Francúzska dodávajúceho zbrane, či humanitárnu pomoc do utečeneckých táborov, v ktorých sa schovávali vrahovia. Alebo to, že OSN s vyvražďovaním nič nespravila, aj keď sa v štáte nachádzali jej jednotky.
Kniha celý konflikt zobrazuje veľmi komplexne. Občas som sa v tom strácala, v tej politike, menách, čo sa kedy stalo... Ale rozhodne je to kniha, ktorá si zaslúži byť prečítaná, pretože to, čo sa dialo v Rwande, o tom sa veľmi nevie. Určite to nie je posledná kniha, ktorú som na túto tému prečítala, už mám vyhliadnutých pár ďalších.