Velectění předkové
Povídka od:
Džundži Itó
Z knihy:
Balónky oběšenců a další hororové příběhy
Popis není zatím k dispozici.
Komentáře (3)
Přidat komentář
K tomuto ťažko niečo dodať. Ten nápad s "hlavami" je úplne úžasne obskúrny. Nedokážete ho niekoľko dní dostať von z hlavy, potom si to nákazlivo prečítate ešte raz... a zas to pár dní nedostanete preč z mysle, predstáv a, to najmä, svojich nechutných nočných môr. Páči sa mi ten moment, ktorý Itó používa vo svojej tvorbe pomerne často, že okrajové mestské štvrte na prvý pohľad dýchajú príjemným pokojom a bezpečím, záhradky sú krásne upravené a domy pôsobia čisto. Ale v každom treťom akoby sa nachádzala nejaká miestnosť, alebo pivnica, ktorá ukrýva tajomstvá. Hnusné, odporné, nevysloviteľné. tajomstvá, ktoré vás zabijú. V lepšom prípade. Samotný príbeh je možno trošku slabší, ale akonáhle sa dostaneme k oným "hlavám" (a spätne si pripomeniete zdanlivo banálne udalosti zo začiatku), tak to na vás celé spadne a pridusí vás to.
Na začiatku sa nám predstaví hlavná hrdinka s amnéziou, ktorá vidí húsenicu. Prečo stratila pamäť? A čo s tým má tá húsenica? Odhalenie je také, aké by som od japonského príbehu (konkrétne hororu) čakal - bizarné. Zaujímavé je, ako sa k takým podivnostiam dokážu Japonci postaviť seriózne a ono to funguje.
Sklamal ma ale koniec, ktorý mi prišiel uťatý. Ako keby Itó nevedel, ako to ukončiť, (SPOILER: Pritom ten nápad v poznámkach na konci poviedky, že by Risa vybehla von a Makita za ňou, pričom ho zrazí auto, sa mi pozdával viac. KONIEC SPOILERu), alebo ako keby nestíhal.
Preto dávam také hodnotenie, aké dávam. Dobrá bizarnosť, zle spravený koniec.