adorjas
komentáře u částí děl
Celý čas počas čítania tejto poviedky som si hovorila: "O čo tu sakra ide? Prečo je tá žena Komako tak divná a náladová? A čo Šimamoruvoi, keď má peniaze, ženu, milenku a i tak nie je šťastný? A čo alebo kto je Joko a aký má vzťah k týmto dvom postavám?"
Lyrické dielo s popismi prírody, ktorá nejakým spôsobom zasahuje do vnímania sveta hrdinov. Šimamoto na jednu stranu akoby kritizoval Komako, že speje do zániku a premrháva život na vidieku, ale až na konci uvidí, že on je ten, kto svoj život premrháva tiež. V rámci rozboru diela odporúčam prečítať diplomovú prácu s názvom KOMPOZICE A NARATIVNI STRATEGIE V DÍLE KA WABATY JASUNARIHO SNĚHOVÁ ZEMĚ od Martiny Černákovej (rok 2007), ktorý mi mnoho veci ozrejmil a poukázal na mnohé aspekty, ktoré som si pri čítaní nespojila.
Mám rada lyrické diela okolo prvej polovice 20.storočia. Kniha mi trošku pripomínala lyrickosť v našich slovenských prózach ako je Švantner.
Kratučká poviedka na 2 strany- so zaujímavým zavŕšením, kde muž sleduje mŕtvu tvár svojej niekdajšej ženy na chmárach.
Vyrovnávanie sa ženy so smrťou prvého manžela. Žena si postupne uvedomuje, čo bol pre ňu jej prý muž, aj keď sa ich láska nestíhala naplniť.
Tak toto bolo krátke, úderné, dramatické. Celé dielo začína detailom, že dedinčania videli padať, čo kotúlať náhrobný kameň z cintorína. Vzhľadom na to, že povery hovoria, že sa blíži katastrofa, sa dedinčania rozhodnú priviezť na cintorín mladé panny a odtiaľ je to už len krôčik k peklu...
Ďalšia zo série kratučkých čŕt- tentokrát o šoférovi, ktorý má za úlohy odviezť matku s dcérou do mesta, kde chce matka poslať dcéru do nevestinca.
Kratučké dielo na pár strán, o dievčatku, ktoré sa chce zviezť dostavníkom.
Kratučké dielo, jemne absurdné, čo je pravda a čo nie. Príbeh o známom, starnúcom spisovateľovi, ktorého navštívi jeho vraj známa po vyše 25 rokoch. Ale je to naozaj známa?
Popravde ma táto novela nezaujala a prelistovala som ju. Vzhľadom na to, že nepoznám pravidlá hry go a neviem ani, o čo "go", tak mi to zmysel nedávala a nedokázala som sa na dielo naladiť. Viem, že Kawabata chcel ukázať, že nejde len o hru, ale životný postoj, ale mňa to nechytili...
Kratulinké dielo, ktoré sa doslova odohráva v niekoľkých minútach počas večera, ked vybuchuje blízka sopka. Hiroko je mladá žena, ktorá sa onedlho bude vydávať za muža a mladý hrdina je z toho nešťastný.
Zaujímavý stret mladosti a staroby. Poviedka má autobiografické črty, keďže autor hovorí o svojom vlastnom živote. Chápem starostlivosť o starého otca a aj tú frustráciu, ktorá sa prejavuje na mladom autorovi. Ešte fascinujúcejšia je pre mňa skutočnosť, že poviedka je z roku 1925 a že ten stret medzi životom a smrťou je rovnaký aj v súčasnosti...
P.s. Veľmi ma prekvapilo, ako naturálne popísal autor hygienickú potrebu starého otca, síce me už v Japonsku 20.storočia, ale poviedky, ktoré boli z obdobia pred 2.sv.v., boli veľmi tradičné a rozhodne by to tak priamo nepopísali.
Život ruskej imigrantky, ktorá síce v Rusku bola inžinierkou, ale v Izraeli pracuje ako modelka v ateliéri - a nie, nemá 20 rokov a telo dokonalej modelky. Postava si žije svoj život, nenecháva za sebou dlhy, dokonca sa vydá z práce aj na služobnú cestu do Amsterdamu, aby sa potom na letisku už v Izraeli opäť pohádala s tou mentalitou, ktorá ju v tejto krajine diskriminuje.
Veľmi vydarená krátka poviedka o imigrantovi Ruska v Izraeli, ktorý sa pretĺka ako vie od ošetrovateľa v starobinci až po baby-sittera psychicky narušeného mladého milionára. V knihe krásne vynikne ruská duša imigranta, na ktorého sa v Izreali úplne pekne nehľadejú.
Asi najlepšia poviedka zo zbierky. Príbeh o žene, ktorá má dieťa s iným mužom a jej manžel o tom vie. O tom, či je dôležitá krv, alebo spoločné zážitky a výchova. A zároveň aj o pohľade na príbeh- najprv si vypočujeme príbeh ohrdnutého manžela, následne príbeh milenca, ale i nevernej ženy- na rovnakú situáciu existuje veľa pohľadov a nemusia sa nutne zhodovať.
Na malom ostrove postupne spoznáva seba samu mladé dievča, ktoré leto trávi so svojou tetou a tetiným priateľom.
Opäť poviedka, kde nedokonalosť vyhráva nad dokonalosťou- tentokrát sledujeme fotografa, ktorý fotí na zákazku pre jednu očnú kliniku, ktorá napravuje viečka...Ukážka toho, že občas nemusíme byť dokonalými...
Veľmi svojská poviedka, u ktorej naozaj platí, že je kúsik nepríjemná, alebo teda pre čitateľa nepohodlná, priam nevkusná. Hlavná postava chodí na verejné záchody, má neskutočne citlivý čuch a na základe istých pachov dokáže identifikovať ľudí...
Kratučká poviedka o žene, ktorá sleduje svojho suseda cez žalúzie a napriek tomu, že sa nepoznajú, vzbudzuje sused u ženy túžbu...
Hneď pri čítaní tejto poviedky z japonského prostredia ma zaujalo slovné spojenie, že tam hrala hudba od Rossiniho Straka zlodejka. Neviem, či viete, ale táto hudba hrala aj v Murakamiho diele, myslím, že to bolo 1Q84 alebo Kronika vtáčika na kľúčik, takže som okamžite vedela, že autorka tam použila inšpiráciu práve svojho známejšieho japonského kolegu. Príbeh o mužovi, ktorý postupne spoznáva svet rastlín, a nebolo by to Japonsko a Murakami, ak by to nebolo trošku weirdo.
SPOILER: Zaujímavá poviedka o psychicky narušenej hrdinke, ktorá má nutkové správanie trhať si vlasy. Nájde si priateľa, ktorý má takisto svoje obsedantné poruchy, až sa dostávame k tomu, že hrdinka si píše denník na psychiatrii, kde za ňou prichádza aj jej priateľ. Čo sa stane? Stretnú sa? Budú sa jej sklony prehlbovať? To už nechám na vás!