adorjas komentáře u knih

Strašné sklamanie. Rádoby intelektuálne, len neviem koho to malo baviť.

Veľmi zaujímavo poňato scifi, kde som vôbec občas nechápala v akom som období alebo o čom postavy hovoria. Ale keď som sa na to nezameriavala, ale naozaj sa nechala unášať iba vzťahom dvoch hlavných postáv, tak som dostala krásny milostný príbeh. Zaujímavé je aj poňatie písania románu dvoma autormi, trošku mi to pripomenula Byt od Němca a Šrámkovej.

Strašne ma to bavilo! Vôbec som nechápala útlocitnosť postáv, že prečo bolo nevhodné im ponúknuť svoju izbu s lepšiu vyhliadkou alebo prečo ostatným tak vadil ten starý pán, ktorý hovoril o veciach tak, ako sú. Ale bolo to skvelé!

Toto bolo tak ťažké čítať, musela som sa nútiť, lebo mi bolo psychicky zle, keď som čítala o násilných scénach. Ale inak veľmi dôležitá kniha, len škoda, že si z nej nezoberú ponaučenie tí, ktorí to potrebujú.

Toto bolo megazaujímavé. Hltala som každú stránku, aj keď podobne, ako iní Reddit užívatelia, som mala isté pochybnosti ohľadom udalostí, ktoré autorka líčila. Neviem, niečo mi tam zároveň nesedelo. Ale i tak kniha, ktorá búra tabu a stigmu.

Škoda, že má kniha tu tak nízke hodnotenie, keby hneď bolo v anotácii napísané, že očakávajte pomalý cestopis, kde sa to hýbe extrémne pomaly, tak knihu čítajú ľudia, ktorí tomu budú uspôsobení. Takto to zbytočne znižuje hodnotenie knihy. Cestopis je to veruže spomalený, v podstate autor chodí po japonských dedinách v oblasti,k de sa narodil a vyrástol, píše veľa popisov, asi potreboval vyplniť riadky a veľmi často sa len každodenne opíja. O to smutnejšie je potom to, keď vysvitne, že v Tokiu ho čaká žena a dieťa. A ešte smutnejšie bolo čítať o autorovom životnom osude. Na Japonsko to musel byť človek vyvrheľ.

Veľmi spokojná som bola. Trošku som sa obávala suchopárnosti, lebo som čítala od autorky aj jej knihu o Jane Austen, ktorá nebola zlá, len si doteraz pamätám, že to bolo na dlhšie čítanie. Ale toto, vážení! Toto sa čítalo samo, ani som sa nenazdala a bola som na 100.strane. Agathine knihy často nečítam, ale zaujíma ma ako človek a jej diela, ktoré písala pod menom Mary Westmacott.

Bavilo ma to! A to je hlavné, postavy mohli byť trošku hlbšie, ale bola to prvotina autorky. V niečom mi to pripomínalo detektívnu tvorbu manželov Škvoreckých. A aj tak, ako od Škvoreckých mi stačila len jedna úvodná časť ich detektívok, tak isto nebudem ďalšou čitateľkou Josefa Bergmana.

Nechápem tie oslavné komentáre na Instagrame na túto knihu. Rádoby intelektuálne o LEonardovi, ktorý pláva realitou ako vo sne, a vy tiež neviete, čo je realita, a čo je sen vo sne. Nebavilo ma to tak, že som dostala čitateľskú krízu a opäť som sa presvedčila, že som zbytočne vyhodila peniaze na blbý hype. Keď som ju čítala (a dočítala ju len preto, lebo mi čítačka ukazovala, že má 180 strán), tak mi neustále chodilo po rozume, že som naposledy čítala takú desnú blbosť od iného slovenského autora, ktorý za tú knihu dostal snáď aj Anasoft. Volala sa Paula. O to viac ma pobavilo, keď jedna z postáv v knihe Chopinova platňa sa volala tiež tak.

Túto knihu by som pokojne zaradila do kategórie „nenápadná, ale presná“. Na prvý pohľad pôsobí veľmi jednoducho – sledujeme niekoľko postáv, ktoré cestujú lietadlom z jedného mesta do druhého, a každý príbeh sa akoby len letmo dotkne toho ďalšieho. Nič veľké, žiadne dramatické zvraty. A predsa sa tam v malých momentoch lámu celé životy. Čítala som ju vo vlaku, takže som zažívala trochu inú turbulenciu – nie tú leteckú, ale poctivú koľajovú. A pri tom hojdaní mi ešte viac dochádzalo, aké krehké sú tie situácie, ktoré Szalay zachytáva. Stačí drobnosť, krátke stretnutie, jedna veta – a smer sa nebadane zmení. Bavila ma na nej práve tá civilnosť a minimalizmus. Žiadne silené emócie, skôr presné pozorovanie ľudí v momentoch, keď si sami ešte neuvedomujú, že sa niečo posúva. Po dočítaní som mala pocit, že svet je menší a ľudské životy prepojenejšie, než si pripúšťame. Nie je to kniha, do ktorej sa „schováte“ na týždeň. Skôr taká, ktorú si vezmete na cestu – a ona vám ju potichu trochu preskladá, tak ako jednotlivé lety preskladali životy postáv v knihe.

Dlho som túto knihu čítala...
Téma ma veľmi zaujala, pretože som si až doteraz úplne neuvedomovala, čo v praxi znamená „posun hraníc“ pri mierových dohodách. Kniha hovorí o západnej oblasti Poľska, ktorá do roku 1945 patrila Nemecku, a zároveň o východnom Poľsku, z ktorého si ukrojil ZSSR. Dvesto kilometrov. Len tak. Ako nič sa hranice posunuli smerom na západ. Len pre predstavu – keby takto ukrojili zo Slovenska, tak od Košíc (lebo áno, to je môj pupok sveta) 200 km na západ by sme boli niekde pri Banskej Bystrici. Viete si predstaviť, že by ste sa jedného dňa zobudili a už by ste „neboli tam, kde ste boli“? A teraz si predstavte, že by ste nemali nás. Šalené východňáre. Autor mapuje osudy týchto území – smutné, vykorenené, poznačené presunmi obyvateľstva. Skúma, čo takáto zmena spraví s ľuďmi a akú identitu si budujú tí, ktorí tam dnes žijú už tretiu generáciu. Kam vlastne patria?

Priznám sa, miestami som sa v texte strácala. Motívy sa prelínali, témy sa vracali a preskakovali v čase. Čítalo sa mi to ťažšie – premýšľala som, či sa v českom preklade nestratila časť rytmu a jemných významových posunov, na ktorých môže takýto esejistický text stáť. Musela som sa často vracať a znovu sa chytať nití. Možno práve táto roztrieštenosť je zámer – lebo aj samotná identita týchto území je roztrieštená. Napriek tomu je to veľmi obohacujúca kniha. O dejinách „malých“ ľudí a miest, ktoré pritom výrazne formovali tie veľké.

Na comtemporary príbeh celkom ok. Akože veľa zhôd okolností, ale fajn. Akože nakoniec predvídateľné, ale celkom fajn.

Spokojná som bola vzhľadom na nedostatok literatúry v rámci tejto poruchy.

Milujem tú obálku, to tam musím povedať! Zbierka poviedok, ktorá skúma životy mileniálov. Ako sa etablovali v dospelosti, ako zvládajú rodičovstvo, partnerstvo, manželstvo. Micenková, ale milá na nich nie je- sleduje ich kritickým okom a do poviedok fabuluje tie ich "najnepeknejšie" črty.
Autorka ma bavila vo svojej Krvi aj v Sladkom živote. Nehraje sa na umeleckú intelektuálku, ale píše tak, ako by ste sedeli s kamošmi v bare a rozprávali voľne, bez cenzúry. Dialógy sú autentické, svieže a šťavnaté plné nadávok. Ukazuje veci, ktoré pozná každý človek 30+ a zvyšok je už len na vás, či sa urazíte, alebo...

Ďalšia mileniálovská spoveď o vyrastaní, výchove a byť dieťaťom v 90.rokov. Tých sa v slovenskej súčasnej literatúre momentálne roztrhlo vrece. Čo mi vonkoncom nevadí, som rada, že mám možnosť prečítať si skúsenosti z detstva aj iných.
V knihe, ktorá je podľa mňa autobiografická, máme možnosť navnímať život najmladšej dcéry v rodine, ktorú nechcem nazvať úplne dysfunkčnou, ale rozhodne neharmonickej. A viete čo? Kľudne aj dysfunkčná. Otec alkoholik, mama zotrvávajúca vo vzťahu, staršie sestry, čo najrýchlejšie rozzutekané z rodinného hniezda stability, lásky a šťastia.
Príbeh, ktorý preskakuje z rozhovorov so psychoterapeutom do spomienok z minulosti. Veľa tomu napomáhajú aj autentické ilustrácie, ktoré kreslila autorka od svojich 6 rokov.
Za seba by som povedala, že jedna z tých lepších spomienkových o detstve v 90-kach...

Medúzy mi v decembri prevalcovali Instagram, boli všade! Ako sa páčili mne?
V prvom rade musím napísať, že po autorových debutových Srpnoch som sa na jeho ďalšie dielo veľmi tešila. Hlavnou postavou je aj v tomto prípade žena, u ktorej sa objavujú chronické črevné problémy. Do toho rieši svoje "kamarátstvo" s bývalou spolužiačkou z vysokej školy, ktoré potom vygraduje na ich spoločnej dovolenke pri mori.
Rieši sa tu nejednoznačnosť postáv, pri čítaní ktorých si uvedomíte, že nedokážete povedat, kto je ten dobrý a kto je ten zlý. A nie čiernobiely svet v románoch naozaj obľubujem.
Mnohým čitateľom vadili črevné explicitné scény, ale mne to k diagnóze proste sedí a nie je potreba byť v tomto úzkoprsý. Naopak, ako v predchádzajúcej knihe, je občas premýšľať symbolicky a možno aj metaforicky, nie je všetko vypovedané na prvú dobu. Verdikt? Srpny vo mne zarezonovali o trošilinku viac. Ale Medúzy sú hneď za nimi. Stanjura písať vie, som zvedavá, čím sa predvedie v ďalšej knihe. Dúfam, že spoznáme nejakú jeho ďalšiu tóninu.

Joe je mladý týpek na spektru. Jeho mama ho mala síce v neskoršom veku, ale nikdy si a ani jemu nevyčítala diagnózu PAS. Rodičia Joea vychovali v milujúcom prostredí. Dokonca sa mu podarilo zamestnať v samoobsluhe, kde denne vykladá tovar. Jeho život je radostný a má pevný rád zložený z tisícok rovnakých a opakujúcich sa úkonov deň čo deň. Až raz... Joe sa bude musieť oprieť o svoj zošit, ktorý sa volá Sprievodca životom a začať viac interagovať s neurotypickým svetom. Toto bolo hrozne krásne. (Hrozne klišé, hrozne čiernobiele, ale hrozne dojímavé.) Ak chcete knihu, ktorá poteší i zahreje ľudské srdce, kde sa aj zasmejete ako zarytý odporca smiechu, tak si dajte Joea Nicku! Totálne ideálna víkendovka!

Už som dlho nečítala také čitateľné, zvláštne a absolútne nejednoznačné scifi. Áno, rovno poviem, že ma bavilo mega! Hlavná hrdinka, Leigh, je morská biologička, zhodou okolností sa dostane na výskumnú loď, na ktorej sa udejú zvláštne veci. Strih o niekoľko rokov: Leigh sa dostáva ako odborníčka rias do vesmírneho programu, kde vyvíja špeciálne riasy pre astronautov, ktoré nielen zasýtia, ale majú aj psychologický efekt. Ibaže sa všetko skomplikuje a vyzerá to tak, že so svojimi riasami poletí rovno aj ona do toho vesmíru...Pomalé, na rozmedzí scifi a psychologického románu, neukotvené, s otvoreným koncom, kde po dočítaní knihy budete scrollovať redditom a hľadať možné odpovede, čo sa vôbec stalo...Kniha má mnoho odporcov ohľadom jej dĺžky, nevysvetlenia vecí a udalostí, ale mne to vyhovovalo tak, ako to bolo. Odporúčam! Príliš málo o nej bolo počuť!

Dnes o takej oddychovej s peknou obálkou... Pretože si priznávam, čítala som ju iba kvôli nej. Nadanej a nesmierne inteligentnej Delphine sa v puberte riadne skomplikuje život. Umrie jej mama, zostane v tom od spolužiaka, nedokončí maturitu, otec jej po strate matky vypne a ledva sa stará o domácnosť nieto ešte o živobytie, a tak je to celé na Delphine. My sa s ňou stretávame v okamihu, keď má jej dieťa zhruba 10 rokov a Delphine sa začne precitať, že takto si svoj život nepredstavovala. Makať ako upratovačka a čašníčka v 26 rokoch... A ako si rozbehne svoj nový začiatok sa už dočítate v knihe...
Na jednohubku trošku hrubšia kniha, ale ešte vždy raz-dva prečítateľná. Neurazí, ale ani nenadchne, že by sa stala mojou knihou roka, ale vypnete pri ňom a občas aj takéto dospelé rozprávky treba.

Čo zostane z mesta po epidémii moru?
Na túto otázku sa nám snaží v knihe odpovedať Pat Murphy. Zároveň sa v nej vyznáva k svojej veľkej láske San Franciscu, kde sa príbeh knihy odohráva. Americké post apo, kde lietajú kovoví anjeli, modré motýle, kde je mesto takisto živým organizmom aj so svojimi obyvateľmi.
V San Franciscu totiž po more zostali žiť svojské postavičky z umeleckých radov a svoje mesto si nedajú, ani keď ho chce uzurpovať istý sám sebou menovaný generál. Milujem post apo, a tu to bolo popretkávané fantasy aj magickým realizmom. Takže, ak vás bavia takéto prvky, budete sa takisto teteliť blahom. A ešte si aj zistíte, čo zapríčinilo mor, ako sa maľoval Golden bridge na modro, alebo ako si príroda znovu osvojila jedno celé mesto.