Tessinka0307 komentáře u knih
Autorovi sa darí svojimi úchvatnými popismi jedál a palácových kuchýň vyvolávať v čitateľovi labužnícku slasť približujúcu sa požívaniu lahodných jedál. Za jeho románom stojí dôkladný výskum priestorov a fungovania paláca a jeho kuchýň, vtedajších jedál a hierarchie mocí (aj medzi kuchármi).
Román je plný rozprávkových motívov (napríklad hrdina prekonávajúci prekážky, aby zachránil "princeznú") a orientálneho sveta chutí, vôní a rozkoší.
Prvá polovica bola úchvatná, ale v poslednej tretine autor stratil dych - podľa môjho názoru si zle rozvrhol gradovanie sujetu: pomyselný vrchol prišiel príliš skoro a zvyšný dej potom nenaplnil vysoké očakávania. Celkovo však napriek tomu vnímam tento román ako delikatesu pre mlsné literárne jazýčky.
"Júlia alebo Nová Heloisa" je epištolárny román z 18. storočia, odkazujúci na stredovekú ľúbostnú korešpondenciu medzi Abelardom a Heloisou a na Rómea a Júliu. Úvodná situácia je veľmi podobná tej medzi stredovekým filozofom a jeho mladou žiačkou - aj Júlia sa zamiluje do svojho učiteľa a podľahne tomuto citu. Jej otec má však v pláne vydať ju za svojho priateľa z rovnakej spoločenskej vrstvy, ktorý mu kedysi zachránil život.
Rousseauov milostný príbeh je vystavaný na konflikte láska x povinnosť / cit x vôľa. Je to príbeh o láske k cnosti, snahe o cnostný život, ale aj o cnosti poblúdenej, zraňujúcej až zvrátenej. Je to akoby ironicky prevrátený Abelard a Heloisa - Júlia sa stáva Abelardom a náš protagonista Heloisou. V pôvodnom príbehu totiž Abelard, ktorý bol na príkaz Heloisinho strýka vykastrovaný a stal sa mníchom, mení ľúbostný tón svojich listov Heloise, ako keby ich nikdy nespájala vášnivá láska, a Heloisa ostáva so svojimi citmi sama. U Rousseaua je to Júlia, kto cnosťou ubližuje protagonistovi a bolestivo mení jazyk lásky na jazyk cnosti a priateľstva.
Celý román tvorí korešpondencia medzi hlavným hrdinom, Júliou, Júliinou sesternicou Klárou, protagonistovým priateľom Eduardom a pár ďalšími postavami. Vytvárajú uzavretý kruh, akýsi komorný vlastný svet, do ktorého takmer nevstupujú ľudia zvonku. Ich listy sa sústredia na ich pocity, názory a popis diania v ich životoch, bez snahy o nejaký objektívnejší pohľad na spoločnosť. Postavy a ich konanie sú vynikajúco psychologicky prepracované.
Osobne ma veľmi milo prekvapili niektoré Rousseauove postupy, ktoré by sa o dve storočia neskôr označovali ako postmoderné. Napríklad tvárenie sa, že korešpondencia milencov je skutočná a Rousseau ju len našiel a usporiadal, autorove ironické komentáre pod čiarou, často aj opravy chýb a nepresností, ktoré si všimol v "nájdených" listoch, možnosť čítať román dvojako (ako vážny príbeh lásky a cnosti, ale aj ako paródiu vznešenej cnosti).
Z pohľadu dnešného čitateľa román vyžaduje veľa trpezlivosti (niektoré listy siahodlho popisujú názory na výchovu či vedenie hospodárstva). Ale čitateľ, ktorý vydrží, bude odmenený.
Uff, táto kniha mi dala zabrať. Ešte sa mi nestalo, že by som si o nejakej knihe myslela, že je úžasne napísaná, a napriek tomu som si viackrát pomyslela, že ju asi nezvládnem dočítať. Témou nespravodlivosti a šikany na pracovisku bol román pre mňa veľkou výzvou, ale som rada, že som vytrvala, hoci to bol drásajúci zážitok. Autorka vie geniálne popísať vnútorný svet svojich postáv, ich myšlienky a životné momenty, v ktorých má človek pocit, že už ďalej nemôže.
Musím napísať komentár, keďže kniha tu má podstatne slabšie hodnotenie, než by si zaslúžila. Je to citlivý, jemný román, ktorý veľmi uveriteľne vykresľuje ľudské charaktery a Teherán s jeho horami, s jeho biedou, túžbami, nádejami a premenami, s príbehmi jeho ľudí z najrôznejších vrstiev a takisto celkovú spoločensko-politickú situáciu v Iráne v 2. polovici 20. storočia. Román nikdy neschádza k sentimentu, patetickosti ani moralizovaniu.
Celoživotné vyrovnávanie sa so vzťahom k otcovi a jeho rôznymi fázami: fascinácia, strach, snaha mu vyhovieť, odpor, snaha sa mu v ničom nepodobať, nenávisť, odlúčenie odchodom z domu... Postava otca, ktorý sa so svojou povahou, ambíciami a rečami neustále tlačí do stredu a vytláča na okraj všetko ostatné. Otec železničiar, otec maliar, otec rozprávač, otec klamár, otec tyran.
Domenico Starnone využíva uchvacujúci kompozičný postup, ktorý uplatňuje v jednotlivých kapitolách - odbočky a návraty k jednej kľúčovej, symbolickej udalosti (v každej z troch kapitolej inej). Najlepšie to funguje v kapitole o otcovom maľovaní - návraty k mrazivým scénam, ako Federi maľuje syna Mimiho na veľkorozmerný obraz "Muži pijúci vodu" a Mimi sa zo všetkých síl snaží ani o milimeter sa nepohnúť, aby otec prípadný neúspech v žiadnom prípade nemohol zvaľovať na neho alebo na neschopné modely a nepriaznivé životné podmienky na maľovanie vo všeobecnosti. Podobne geniálna je aj nádherná scéna s pávom v prvej kapitole.
Spočiatku sa zdá, že náhľad na rozčuľujúcu Federiho osobnosť sa nijako výraznejšie nemení a nerozvíja, ale to sa v druhej a tretej kapitole našťastie zmení. Napriek tomu je v opakovaní niektorých Federiho čŕt a správania predsa len istá monotónnosť a otravnosť.
K dôležitým témam "Via Gemito" (názov ulice Mimiho detstva) patrí aj fungovanie pamäti a spomienok a otázka ich dôveryhodnosti.
Nebudem tvrdiť, že Starnoneho román nebol aj trochu vyčerpávajúcim čítaním, ale v každom prípade nesmierne fascinujúcim.
Veľmi zvláštna a svojská kniha o nesmiernej láske dcéry k matke a o jej nezdravom pute k nej, až závislosti. A tiež o vyrovnávaní sa s chorobou, umieraním, smrťou a neprítomnosťou matky.
V prvej časti dcéra spomína na to, aká matka bola, na svoje detstvo a zážitky s ňou. V druhej časti popisuje matkino umieranie na rakovinu, v tretej obdobie bezprostredne po jej smrti a prípravy na pohreb a v štvrtej obdobie dvoch rokov od matkinho úmrtia. Jednotlivé časti pozostávajú z rôzne krátkych fragmentov (veta, niekoľko riadkov, pol strany, strana a pol...).
Je to kniha totálne sústredená na matku a vzťah k nej - ostatné postavy sú v podstate vylúčené alebo zmienené len veľmi okrajovo (dokonca aj protagonistkina sestra). Trochu miesta má len samotná hrdinka (dcéra svojej matky), babka (matkina matka) a dcérka (ktorej matkou je hlavná hrdinka). Je to akoby posmrtný ľúbostný list vlastnej matke.
Veľa vecí o matke ostane pre čitateľa neznámou, ako ostatne aj pre jej vlastnú dcéru. Veľmi vyzdvihujem krásne pasáže z obdobia po matkinej smrti o včeľom úli bez matky, ktorý je odsúdený na takmer istú smrť a ktorému sa hovorí "osiřelec" - poľsky "bezmatek".
Slabinou sú nie vždy fungujúce poetické pasáže či nefungujúce vypointovanie niektorých fragmentov a občas až klišéovité obrazy. Celkovo však kniha prináša silný, jedinečný a veľmi intenzívny zážitok.