Pisatel komentáře u knih

Prvú knihu tejto ságy som dosť kritizoval, ale povedal som si, že prečítam všetky diely, aby som nerobil len povrchné závery. Druhá kniha ma ničím neprekvapila. Vlastne ma len utvrdila v prvotnom názore. Pri čítaní som mal pocit, že autorka podceňuje mladú generáciu. Je to dané tým, že niektoré pasáže kde vystupuje Jace, ho vykresľujú ako nie príliš inteligentného mladého muža. Napríklad pasáž kde inkvizítorka použila podobenstvo a následne ho on nepochopil, mi prišla nerealistická. Celkovo ako by autorka nechápala mentalitu mladých ľudí, nedokázala sa vžiť do ich myslenia. Rovnako tak neprirodzene vyznieva udržovanie postavy Simona v príbehu. Smerovanie tejto postavy je prvoplánové a predvídateľné.
Opakovane som sa nemohol zbaviť dojmu, že línia príbehu kopíruje J.K.Rowling.
Osobne som zástanca kníh, kde je viac dialógov a dej sa posúva dopredu, opisné časti mi príliš nesedia. No konkrétne v tejto knihe ich práve postrádam. Na miestach kde by mala autorka vykresliť atmosféru, popísať viac prostredie, priblížiť ho čitateľovi, využíva dialógy, často zbytočné. Ako by umelo naťahujúce dej. Viem si predstaviť, že kniha chytila, a určite ešte chytí, mnoho čitateľov, lebo je to žáner nesmierne populárny. No vnímam to len ako nejaké oddychové čítanie a mladá generácia by mala určite siahnuť po hodnotnejších knihách, ktoré nie sú tak povrchné.

Kto sa chce prejsť Parížom dvadsiatych rokov a vychutnať si umeleckú atmosféru, mal by siahnuť po tejto knihe. Pútavé čítanie, ktoré vás prenesie práve do tohoto obdobia. Kto miluje dané obdobie a mesto, odrazu sa ocitne v uličkách, stretáva umelcov, cíti vôňu absintu na jazyku, vôňu cigár, počuje búchanie písacieho stroja. Aj vďaka tejto knihe sa stane Paríž skutočne pohyblivým sviatkom, ako ho nazval Hemingway. Chytí vás a nepustí, nosíte si ho v sebe. Je paradox, že kniha vyšla až po jeho smrti. No na druhej strane, asi by nemala také čaro, aké mala potom, po jeho smrti. O ničo neskôr ako som prečítal knihu som navštívil Paríž. Bolo čarovné prechádzať miestami s ktorými som sa zoznámil v tejto knihe. Mlčky som prechádzal po St.Michel a hľadal kaviareň, prechádzal sa Luxemburskou záhradou, myslieť na to, že sa uličkami Paríža prechádzali dvaja velikáni Ernest a Fitzgerald. Nezabudnuteľný zážitok, práve vďaka tejto knihe. Prinútila ma pozerať sa na Paríž inak ako komerčný turista.

Kniha dokáže čitateľa chytiť a už ho nepustí, toto jej uprieť nemožno. Cieľová skupina, pre ktorú je primárne určená sa pohybuje niekde vo veku 15-17 rokov, no nemôžem sa zbaviť dojmu, že autorka sa celkom nevcítila do ich myslenia. Hlavná hrdinka je uveriteľná, no ostatné postavy sú podľa môjho názoru až príliš sarkastické. Vlastne až niekedy za polovicou knihy im pripísala aj určitú empatiu, odhalila ich citlivejšiu stránku, čo môže byť pre niekoho dosť neskoro a nemusí to už pôsobiť prirodzene, práve naopak, môže sa z toho stať rušivý element. Rovnako tak sa domnievam, že sa nechala do značnej miery inšpirovať J.K.Rowling a tak trošku ju vykradla. Ide konkrétne o nástroje smrti, ktoré sa len nepatrne líšia od darov smrti. Knihu vnímam skôr ako módnu vlnu podobných príbehov na súčasnom knižnom trhu. No svojich čitateľov si určite nájde, lebo po týchto knihách je dopyt.