Miro.slav
komentáře u knih
Zabíječ orků
Nathan Long
Knihy o Gotrekovi Gurnissonovi a Felixovi Jaegerovi patria k mojim viac než len obľubeným príbehom. Ako však pristupovať k príbehu o Trolobijcovi a jeho Pamätníkovi, ktorý zrazu píše nový autor? Je pravda, že to už nie je William King - preto som k textu zo začiatku pristupoval s rezervovanosťou a čakal som bezduchý a nudný brak, avšak nakoniec som bol milo prekvapený. Zo začiatku som sa s Gotrekom nevedel stotožniť, ale postupne som sa do deja vžil ako len málokedy. To, že Nathan Long pristupuje k postavám inak, je fakt, no to ešte neznamená, že tým príbehy o Trolobijcovi a Priateľovi trpaslíkov strácajú na pútavosti. Nie! Ba dokonca si dovolím tvrdiť, že tento diel je zo všetkých asi najdynamickejší, najponurejší, najnevyzpytateľnejší a najviac dýchajúci trpasličou atmosférou (hoci tu je to dosť nerozhodné, keďže Zabíječ démonů vo mne evokoval podobné asociácie). Ak by som mal podať svoj subjektívny názor, tak je to zatiaľ najlepší diel celej série, hoci sa to väčšine možno nebude páčiť. Okrem dynamiky, ktorá je príbehu vlastná, sa k pozitívam knihy (podľa mňa) radí tajomnosť, keď človek nevie, kto alebo čo je naozajstným nepriateľom trpaslíkov (v minulých príbehoch už z názvu bolo jasné, kto alebo čo sa bude zabíjať. Tu v tomto smere tápeme - a to vôbec nie je na škodu). K tajomnosti tiež môžeme radiť aj situácie, keď sa hrdinovia snažia dostať do pevnosti Karak Hirn. Okrem dynamiky a tajomnosti je pozitívom knihy aj temná a ponurá epickosť, keď sa čitateľovi po prečítaní knihy vyjavia scény kopania a razenia cesty do pevnosti, či prekvapivé správanie oslobodených trpaslíkov. Epickosť a istá lovecraftovská zvrátenosť sa prejavia naplno na posledných stránkach knihy, avšak to už by som prezrádzal príliš. Na základe doteraz napísaného teda čitateľovi túto knihu odporúčam a považujem ju za rovnocenného člena ságy o Zabíječovi.
