Ivan53 komentáře u knih

Druhé vydanie knihy pozostáva z troch samostatných diel, napísaných rôznymi osobami v rôznych obdobiach. Iba v prípade Letopisu Popa Dukľanina (správny prepis južnoslovanského Летопис попа Дукљанина) ide o preklad pôvodiny; Tacitovo a Orbiniho dielo v tejto knihe je prekladom prekladu.

- Samotná kniha Maura Orbiniho. Prínosom je, že Orbini cituje dnes už nedostupné diela, čo každý nezaujatý bádateľ ocení, a už samotné vydanie tejto knihy je preto chvályhodný počin. Keďže Mauro Orbini nebol svedkom udalostí o ktorých písal, mohol sa spoliehať iba na knihy, letopisy a rôzne iné pramene či ústnu ľudovú slovesnosť. Nedostatkom (vo výsledku, pre bežného čitateľa) je, že Orbini z prameňov čerpá, no neporovnáva ich, nepodrobuje ich rozboru. Preto nachádzame v jeho diele aj protirečenia, podobne ako u Herodota a iných. Napr. na strane 55 sa píše, že Svätopluk bol predposledným kráľom, a následne sa spomína Sueulado (latinizovaná podoba srbského mena Svevlad, slovensky Vsevlad/Vševlad, rusky Vsevolod). Ale už na strane 57 píše Orbini o kráľovi Svätoplukovi mladšom, teda ak by bol Svätopluk predposledný, po ňom by bol iba posledný, Svätopluk mladší, a už by nemal byť Sueulado. A takýchto nezrovnalostí je v Orbiniho diele viacero.
Protirečivosť pochádza z toho, že Orbini uvádzal to, čo sa dočítal. Teda Franz Irenikus (uvedený Orbinim v poznámke pod čiarou) uviedol Svätopluka ako predposledného, a Martin Kromer a Ján Dúbravský zas spomenuli Sueulada. Pramene z rôznych období, z ktorých Orbini čerpal, sa zhodovali iba čiastočne, no Orbini sa k rozdielom nevyjadruje – preto musí byť čitateľ ostražitý, a pristupovať k tomuto prameňu ako ku každému inému – údaje porovnávať, spochybňovať, potvrdzovať, vyvracať. Neradno k tejto knihe pristupovať ako s svätému nespochybniteľnému písmu, ako ho vykresľujú isté kruhy na Slovensku.

- Letopis Popa Dukľanina. Sám pochádza z 13. storočia, v talianskom preklade vyšiel v Orbiniho knihe v roku 1601. Letopis sa pokúša preniesť tzv. veľkomoravskú tradíciu do Dalmácie, pričom dosť nešikovne. Bez akéhokoľvek dokazovania už samotným obsahom tento letopis prezrádza svoju nespoľahlivosť každému čitateľovi, oboznámenému so širšou základňou dochovaných prameňov domáceho pôvodu (písomných a archeologických, ak aj opomenieme druhotnú spisbu z pera historikov). Napr. nezmyselnosťou Metodovej cesty (premietajte si na mape), či opisom Svätopluka a jeho potomkov a nasledovníkov. Letopis sa snažil o to, o čo sa snažili i ranouhorské kroniky opisujúce rozprávkový pôvod Maďarov a ich zaujatie vlasti, či vymyslené dejiny Ruska od Tatiščeva (История Российская с самых древнейших времён).

- Germánia. Rozhodne odporúčam knihu Agricola. Anály. Germánia. Histórie, teda Tacitove diela v preklade z latinskej pôvodiny (https://www.databazeknih.cz/knihy/agricola-analy-germania-historie-194545 ). Germáni, Kelti, Balti a Slovania boli príbuzné etniká, po stránke mravnej v mnohom podobné (porovnaj predmetnú Germániu str. 56 a napr. arabské či byzantské správy o Slovanoch). Sám Tacitus uvádza, že Germáni sami seba Germánmi nenazývajú, ale Rimania ich tak nazvali a nazvali tak i územie nimi obývané. Sám Tacitus uvádza, že nie všetky kmene Germánie možno priradiť ku Germánom, napr. Venedov (podľa všetkého slovanský kmeň). To však neznamená, že podstatná časť Germánie bola osídlená Slovanmi, pretože Venedi nepredstavovali hlavnú zložku obyvateľstva. Tacitus tiež v diele uvádza germánsky znejúce slová, nijak nespojiteľné so slovanskými jazykmi.

Kniha teda sleduje jasný cieľ, tým sa v úvode ani vydavateľ netají (tajné dejiny, autochtónnosť Slovanov...), no zvolené prostriedky dokazovania poukazujú na neudržateľnosť vytýčenej osnovy.

5 10.09.2022

Román o pohnutom osude Urbana, Pukanca, a celkovo tekovského kraja v čase protitureckých vojen. Za románom je preklad posledných strán denníka majstra Urbana. Už samotným výberom námetu je to zaujímavé dielo, a vlastným spracovaním naozaj nezvyčajné a pôsobivé.

5 09.09.2022

Úplne súhlasím s predošlým príspevkom. Pri niektorých knihách je päť hviezdičiek málo, a toto je jedna z nich. Predošlá kniha Slovanské pohanství ve středověkých latinských pramenech bola veľmi obohacujúca, no táto je doplnená o rozbory javov spomínaných v prameňoch (uriekanie, význam Roda, uctievanie rôznych bytostí...), a určite je veľmi zaujímavé, ako dlho sa prejavy starej viery udržali (pán Dynda rozoberá i tzv. dvojverie na Rusi).

5 29.08.2022

Nepostrádateľná kniha, ak sa človek zaujíma o ranostredoveké dejiny našich predkov. Názov je trochu zavádzajúci, pretože kniha obsahuje aj preklad prameňov z doby pred vznikom Samovej ríše, teda úplne prvé písomné pramene nespochybniteľne spojené so Slovanmi. Pred každým prameňom je krátky úvod pána Ratkoša, ktorý zasadzuje prameň do doby a približuje dôveryhodnosť a okolnosti vzniku daného prameňa.

Preklad arabských prameňov akurát nie je najlepší, omnoho lepšou je v tomto smere kniha Arabské správy o Slovanoch (Pauliny).

5 28.08.2022

Staré písomné pramene vo výbornom preklade pána Sopka. Niektoré už vyšli v plnom znení v knižnom rade vydavateľstva Perfekt, no napr. Špišskosobotská (správy o tatárskom vpáde) sa dá v plnom znení čítať len a výhradne v tomto vydaní. Pred samotným prekladom jednotlivých kroník sa čitateľ oboznámi s tým, čo o danej kronike vieme a kedy bola objavená.

5 28.08.2022

Zaujímavé úvahy o budúcnosti Európy. Ešte zaujímavejšie je, že mnohé sa naplnili a iné sa plnia. Jedna poznámka, za ktorú mi, dúfam, nik nenahlási tento príspevok. Chelemendik píše o tom, ako bude v budúcnosti obyvateľstvo Európy rasovo premiešané, plné prisťahovalcov z Afriky a Ázie. Na jednej strane, sestra mi žije v západnej Európe a musím povedať, že tam sa Chelemendikove slová napĺňajú, ale na strane druhej, ako to, že Chelemendik nevidel, že to, čím straší svojich čitateľov, sa už dávno naplnilo v Rusku? Môj syn sa v roku 2017 hlásil na vysokú školu do Ruska, a bol si vybavovať štipendium v Centre ruskej vedy a kultúry. Hlásil sa do školy v Rostove na Done, a všetky postupy a rady si zapisoval. Zamestnankyňa ruského strediska mu povedala, iba tak medzi rečou, že po zotmení aby radšej nevychádzal z internátu, predsa len je to blondín, a to miestni Tatári a Čečenci veľmi nemusia, tobôž ak by bol s dievčaťom. Tak načo tu pán Chelemendík písal v roku 2003 o skazenej Európe, ktorá zmesou rôznych rás a národností vytesní pôvodné národy, keď v Rusku je to už dávno vecou prítomnosti, a nie možnej budúcnosti. Aj na tomto vidieť, ako mnohí Rusi hľadajú chyby v zahraničí (v ktorom žijú), a chyby vlastnej krajiny akosi podvedome prehliadajú. Tak či onak, kniha stojí za prečítanie, je tenučká a dobre napísaná, za večer ju prečítate a otvorí sa Vám časť ruského zmýšľania.

5 28.08.2022

Výborná práca, ktorá nezamlčiava zločiny ani hrdinstvá Hlinkovej Gardy (POHG a poľné jednotky). O surových bojoch v slovenských horách medzi partizánmi a gardistami, o gardistoch v radoch partizánov, o gardistoch, ktorí pred Nemcami zachránili dedinu určenú na vypálenie pre partizánsky útok na nemeckú posádku v nej, o zločincoch v radoch gardy. Veľmi zaujímavé čítanie, každé tvrdenie podopreté výpoveďou svedka, archívnym fondom či iným prameňom. Skutočnosť, že knihu vydalo Múzeum SNP jasne svedčí o nestrannosti pána Hruboňa, hoc už samotná snaha o nezaujaté skúmanie pôsobnosti tejto organizácie u niekoho vyvoláva pocit, že ide o snahu ospravedlňovať čiesi zločiny. Začiatok i záver knihy zasadzuje pôsobnosť HG do širších európskych súvislostí. Knihu vrelo odporúčam.

O gardistoch podieľajúcich sa na vraždách v Kremničke a Nemeckej: navyše podľa posledných zistení to vyzerá, že šlo o zámysel gardistov známej jednotky, a Nemci sa iba pridali.

O gardistoch, ktorí ochraňovali nemeckú exhumačnú komisiu na ceste k ostatkom partizánmi povraždených civilistov prevažne nemeckej národnosti.

O „papierových gardistoch“, ktorí sa hrdili príslušnosťou ku garde, až kým nebolo treba bojovať.

O gardistoch, čo hrdo bojovali, krvácali a umierali za myšlienku samostatného Slovenského štátu.

O gardistických veliteľoch, čo dali počas potláčania povstania plošne zatknúť Čechov a evanjelikov, a na zásah zhora ich museli prepustiť.

O gardistických veliteľoch, čo pred Nemcami zachránili povstalcov, partizánov i celé dediny.

Dejiny nie sú čiernobiele, tobôž nie dejiny vojny Slovákov proti Slovákom.

5 28.08.2022

Odkazy na pramene a spisbu v poznámke pod čiarou; pre tento námet (viera, o ktorej mnoho nevieme) výborne zvolený druh sprievodných obrázkov (ktoré nie sú samoúčelné); čítavo podané; široký záber použitých prameňov a spisby (i inojazyčnej). Zo súčasných prác na českom a slovenskom trhu rozhodne jedna z najlepších (spolu s veľmi odborne písanou Svět slovanských bohů a démonů). Kniha by si zaslúžila dotlač, pretože pod 1000 Kč je na internete nezohnateľná (ale rozhodne stojí aj za viac!). Vrelo odporúčam vyznávačom pôvodnej viery i poslucháčom odborov história, religionistika či etnológia.

5 28.08.2022

Ako správne podotýka vo svojom komentári na tejto stránke M.H., knihe jesto čo vytknúť. No takto obsiahla kniha venujúca sa našim dejinám v tak obmedzenom časovom rámci, to je jedinečný počin na naše pomery. Všetko s poznámkami pod čiarou, s odkazmi na pramene i spisbu. Príbeh počiatkov Slovenska - od náčrtu Keltov a Germánov až po zánik kniežatstva.

Spisovateľ sa neoháňa priehrštiami cudzích slov, nezavaľuje čitateľa vetami cez deväť riadkov. Jednotlivé časti knihy sú delené na podcelky, a celkovo sa tak kniha veľmi dobre číta. Určite povinné čítanie pre pochopenie raného stredoveku u nás (s presahom do staroveku).

5 19.07.2022

Skutočne zaujímavo napísané, avšak hodnotiť hviezdičkami nebudem. Sudecký sa v posledných rokoch zmenil na čudáka, ktorý tvrdí, že stredoveké srbské kráľovstvo Raška je vlastne malé Rusko (Russia, Raša, Raška...). Avšak v roku 2014 bol možno ešte zdravý, neviem. Každopádne skôr ako monografiu by som knihu chápal ako zaujímavý príspevok od tamojšieho, sriemskeho, Slováka. Naozaj veľa zaujímavých vecí, hlavne z občianskej vojny v Juhoslávii.

Sudecký nie úplne súhlasí s tým, že Slováci sa ocitli v Srieme po protitureckých vojnách. Vraj tam boli skôr. Kto sa zaujíma o vývoj jazyka, chápe, nakoľko je to možné či nemožné...
Zaujímavé bolo čítať, že ani Srbi, ani Chorváti nemali Slovenstvo v obľube. Jedny ich rezali, druhí nimi odmínovali polia...

Po prečítaní niekoľkých básnických zbierok z minulých storočí som chcel nahliadnuť aj do súčasného veršotepectva. Som skutočne neuveriteľne sklamaný. Zborník je výsledkom súťaže, do ktorej sa posielajú básne či básnické cykly po slovensky a po česky, desiati porotou zvolní získajú nemalé peniaze a miesto v zborníku. Buď boli všetky do súťaže zaslané básne otrasné, alebo má porota čudný vkus, neviem, ale ak je toto výkvet slovenského a českého básnictva... Nebudem hodnotiť hviezdami, lebo nájdu sa aj básne za 4 či 3 hviezdy (Gluštíková, Krásenská, Štěpařová), ale aj odpad. A najväčšmi ma prekvapuje, že najväčším odpadom sú básne víťaza (!), pána zo Slovenska (Mikuláš). Na stránke literárneho klubu je víťazná vrajbáseň voľne dostupná, takže si ju môže ktokoľvek prečítať. Tá báseň je umením asi ako banán izolačkou prilepený na stene (nečakajte krásny jazyk, umelecké prostriedky, no zato sa pripravte, že nebudete chápať, a pri tých na webe nezverejnených no v zbierke prítomných básňach vám bude až na vracanie). V zbierke nechýba pobyt s pansexuálkou, nechránený pohlavný styk s rovnakým pohlavím a s tým spojená pohlavná choroba... Jednoducho básnická zbierka 21. storočia.

A na dôvažok doplním, že vydavateľ by si mal zohnať lepšieho zodpovedného redaktora, lebo mimo básní sa píše o československej literárnej súťaži a o československej poézii. Snáď česko-slovenskej, či? :-)

Ak bádate po predkoch zo Slovenského Mederu, toto je neoceniteľná pomôcka. Vrelo odporúčam.

Hviezdičkami hodnotiť nebudem, ale je to zaujímavé dielko, do hodiny som to mal prečítané. Pôvodca je kresťan, ktorému sa nepáči, že kresťanstvo si osvojilo mnohé predkresťanské sviatky a začalo ich vydávať ich za svoje (to sa nepáči ani mne, hoci nie som kresťan). Svätenie nedele, oslava Vianoc či Veľkej noci je podľa neho rúhaním, keďže napr. deň narodenia Ježiša nie je známy.

Narozdiel od iných románov o Pribinovi (Chovan, Cecko-Kubernát), tu je viac opisu než priamej reči, čo na jednej strane pomalšie hýbe dejom, no na strane druhej sa dokonalo ponoríte do 9. storočia prostredníctvom opisov prírody, bojiska, hradiska, výstroje a výzbroje, ba i bežného života. Slabší román, musím povedať, ale dal sa dočítať. Najzaujímavejšia je asi predposledná hlava, kde sa mi doslova tlačili slzy do očí. Ale inak taký priemer, rovnaký priestor ako Pribinovi je venovaný mladému rybárikovi, z ktorým sa navyše máloktorý čitateľ dokáže stotožniť (detinský, sebecký, ale kladný). Ale sú tam aj zaujímavé časti, zaujímavé postavy, kniha mi teda niečo dala.

4 27.06.2023

Knižočku som prečítal tak za hodinku, nejde o náročné čítanie. Po stručnom úvode nasledujú stručné (jedna strana/osobnosť) životopisy jednotlivých ministrov, priložené sú fotografie miest ich posledného odpočinku. Vrelo odporúčam.

4 08.04.2023

Slovenskému vydaniu tejto krátkej štúdie predchádzali dve talianske a dve anglické vydania, keďže jej pôvodca, Ďurica, je exilový slovenský historik dlhý čas pôsobivší v Taliansku. Nejde teda o nejaký neodborný protičeský výkrik do tmy na okraji záujmu odbornej verejnosti (to poznamenávam, pretože i takéto práce sa v spojitosti s nevyjasnenou smrťou generála objavujú). Text knihy je na 40 stranách, zvyšok sú prílohy (menej známe fotografie Štefánika, fotokópia dobových prameňov, talianskych dokumentov apod.). Kniha sa odvoláva na pramene i spisbu, porovnáva ich, vyvodzuje závery, kladie zo záverov plynúce otázky. Nenárokuje si na pravdu (Ďurica ani neuvádza jediné možné vysvetlenie havárie), len sa snaží sa k nej priblížiť. Knižočku vrelo odporúčam.

4 16.01.2023

Táto kniha ma zaujala už na gymnáziu, hoc slovenčinár jej nevenoval zvláštnu pozornosť. Pravidlá slovenského jazyka, ktorých pôvodcom je Václav Vážný, a ktoré vyšli v Prahe. Na knihu som, pravda, pozabudol, ale keď som sa k nej dostal, zarazilo ma, že toto mohlo vyjsť, a úplne som chápal odpor matičiarov a ľudákov k tejto knihe. Počešťovali sa číslovky, slovenské slová slovanského, nemeckého i maďarského pôvodu, a nahrádzali sa za české, či aspoň počeštené (dvadsiaty na dvaciaty). Napr. novotvar láhva namiesto nášho fľaša, či české slová zedník a zvesť namiesto murár a chýr. Pravidlá sa našťastie neujali, a i spoločenský a politický vývoj prerušil snahu o počeštenie. Z jedného hľadiska ide o odsúdeniahodný pokus o sprznenie slovenčiny, ale v súčasnosti ide o výborný prameň, dopĺňajúci naše chápanie čechoslovakizmu v medzivojnovej republike.

Výstižná, časová, miestami prehnane oplzlá kniha. Kto v Rusku bol (mimo Moskvy, Petrohradu a miest určených pre výletníkov), kto Rusov zažil, príp. kto čítal archívne pramene o činoch Rusov na našom, poľskom či ukrajinskom území (napr. počas 1. a 2. svetovej), ten uzná, že Jerofejev vystihol ruskú povahu dokonalo. Kto pozná Rusov iba zo Slovenska (ruská rodina v Tatrách, pekná študentka, urastený zamestnanec veľvyslanectva) a z čs., sov. a rus. filmov, ten bude pohoršený, čo si to ten Jerofejev dovolil napísať. Knihu vrelo odporúčam širokej verejnosti, historikom, kulturológom, sociológom.

K slovenskému vydaniu som sa nedostal, dovolím si z českého:
„Oškrábejte Rusa, a najdete Tatara.“
„Mladá holka může vřeštěním reagovat na milostné uplatnění síly. Vdané ženy už nevřeští, těm už je všechno jedno.“

4 15.01.2023

Podobne ako v ostatných knihách nakladateľstva Grada je text sprevádzaný množstvom plnofarebných nákresov, text je rozumne členený a zaujímavo písaný. Bolo zaujímavé zistiť, ako politický a architektúrny vývoj v ďalekých krajinách ovplyvňoval stavbu hradov v Európe. Oproti prvému dielu je kniha zaujímavejšia preto, lebo moc križiakov začala v období skúmanom v tomto diele upadať, a úloha hradov bola o to dôležitejšia, takže dochádzalo k ich vylepšovaniu. O knihe som sa dozvedel vďaka časopisu Historická revue (pracovníci SAV), a knihu teda naozaj odporúčam.

4 10.01.2023

(SPOILER) Encyklopedické spracovanie bojov na obrannom úseku Plesnivec (rozmer knihy väčší ako A4). Rozkazy, novinové články a pamäti v pôvodnom znení, farebné fotografie zbraní a súčasného stavu pomníkov, čiernobiele fotografie účastníkov, rozdelenie obranného úseku na podúseky, mená vojakov a ich veliteľov, príbehy dopĺňajúce celistvý obraz onej horúcej jesene. Strhujúci príbeh obrancov slovenských Termopýl priblížil pán Maniak sťa skúsený románopisec.

Vojaci na tomto obrannom úseku si zaslúžili knihu i preto, lebo takých ako oni veľa nebolo. Počas povstania síce došlo k viacerým stretom, no s výnimkou niekoľkých málo bitiek (napr. na Hornej Nitre pod velením stot. Adolfa Weinholda) povstalci po krátkom nápore Nemcov ustupovali. Doteraz je pre mnohých cudzincov, neznalých domácich pomerov, záhadou, ako mohli Nemci takto v horách pri svojich počtoch tak rýchlo povstalcov poraziť. Keďže vojakov do povstania mobilizoval nie prezident či vláda, ale akýsi podplukovník v Banskej Bystrici, veľmi sa im nechcelo bojovať. Mobilizácia vyhlásená 30. augusta však bola povinná, vyhýbanie sa jej bolo trestané smrťou. Mnohí slovenskí vojaci, stanúc sa už vojakmi „Československej armády na Slovensku“, nechápali, za čo bojujú, radšej ustúpili či zbehli, a preto už 13. septembra vyšiel rozkaz, v ktorom okrem iného stálo, že „treba, aby velitelia skupín si pripravili a mali pohotove za každou podskupinou vojenskú políciu (niekoľko odvážnych a odhodlaných strelcov z automatov), ktorá pri úteku jednotlivcov z bojov a od frontu ihneď bez milosti každého potrestá trestom smrti.“ Rozkaz podpísal náčelník povstaleckého štábu Nosko (Golianov podriadený). Presne o týždeň podobný rozkaz podpísal sám Golian, pričom zdôraznil, že treba „odstreliť podriadeného“, ktorý ustúpi. Slovenskí vojaci tak počas obrany Slovenska v Malej vojne, ako i počas východného ťaženia dokázali, že dokážu bojovať, no ak sa vojak ani trochu nestotožňuje s cieľmi svojej armády (zničenie SR a návrat do ČSR), ťažko bude oduševnene tieto ciele s nasadením života hájiť. O to väčšmi treba oceniť odvahu a mužnosť vojakov na úseku Plesnivec, ktorí ako jedni z mála držali obranné postavenia, ba dokonca prešli i do protiútoku. Čisto z vojenského hľadiska ide o nasledovaniahodný príklad mužnosti a bojovnosti.

4 30.12.2022