špulo diskuze u autorů

Posledný komentár k Ďurovi je úsmevný, ale naštvala ma posledná veta. A nakopla k napísaniu vlastného názoru.
Mal som tú česť pár krát sa s autorom stretnúť a síce sme si nepotykali, pre mňa je to náš Ďuri. Sám si je vedomý toho, čo a ako z neho lezie. Jeho tvorba nikdy nebola ašpirantom na nobelovku, pulitzerovku a podobné literárne oskary. Je to autor žánrový a v rámci toho poskytujúci skvelú zábavu, nie intelektuálne orgazmy. Občas je to brak, niekedy epika jak sviňa, inokedy kombinácia viacerých žánrov, no vždy z toho vyjde parádna vec na vyfúkanie hlavy a vyrelaxovanie mysle. Ďuro nie je žiaden literárny boh a ako mnohí iní spisovatelia, aj on sa nechá svojimi bratmi v remesle inšpirovať, prípadne sa od nich priamo učí. Jasné, že sa to potom prejaví aj v jeho tvorbe. Zatiaľ som ho však neprichytil pri plagiátorstve.
Hodnota akéhokoľvek diela závisí len a len od konkrétneho hodnotiaceho. Pre mňa je tento autor kamarát na výlety za dobrodružstvom, do dávnych čias či fantastických svetov. Možno ide často o krvavé a dosť brutálne dobrodružstvá, sú však plné humoru a človečenského nadhľadu. Náš Ďuri jednoducho píše ako mu pero dorástlo ;))

Pre mňa je David Gemmell kryštáľovou esenciou rozprávačského kumštu. Prirovnal by som ho ku starým bardom, ktorí (ak to vedeli) dokázali pár úvodnými vetami svoje obecenstvo zaujať tak, že pekne držalo hubu a s očami cez polovicu hlavy očakávalo veci nasleduvšie. Gemmell bol majster najmä v tom, ako dokázal kratučkými flashbackmi alebo presne dávkovanými dialógmi vypovedať životopis postavy a vystihnúť to podstatné z jej charakteru. Do toho vplietol trošíčku filozofie, nejakú tú životnú múdrosť (lebo správna rozprávka má mať aj ponaučenie), históriu danej oblasti a rôzne podobné drobnosti dotvárajúce celkový obraz. A na to všetko mu stačilo pár viet, často len na pol strany. Ani on sa síce úplne nevyhol pár neduhom - občas rozkotúľané myšlienky, sebavykrádanie, opakovanie základnej schémy. Lenže, rozprávka je od slova rozprávať príbeh. A Dejvid bol rozprávkar párekseláns. Rád sa k jeho knihám vraciam. Vždy mám pri tom pocit, ako by som sa vrátil domov. Tam, kde mi je dobre.

Pán Rohan minulý rok zomrel. V roku 2000 mu bola diagnostikovaná nevyliečiteľná choroba a odvtedy sa prestal venovať písaniu. Myslím, že by si jeho tvorba zaslúžila v českom preklade reedíciu, s doplnením zvyšných dielov Zimných letopisov. Ja zatiaľ jeho knihy presúvam na čestné miesto v mojej knižnici. Česť jeho pamiatke.

Súčasný trend v západnej klasickej fantasy pre dospelých je nechať hrdinov trpieť, siahnuť na dno svojich možností a prípadne aj ďalej. Hrdinovia prechádzajú vývojom za cenu strastí, bolesti a strát. Vznikajú tak diela s detajlne prepracovaným dejom a charaktermi, za ktoré by sa nehanbili ani ruskí klasici. ALE... Kto by chcel tou cestou prejsť znova? Dobrodružstvá Conana, Geralta, Tuláka si zopakujem kedykoľvek. Ale, znova absolvovať tortúru hrdinov Staveleyho trilógie naozaj nechcem. A podobne som na tom s Abercrombiem, Bakkerom, čiastočne aj Heitzom či Anthonym. Aj ten malý náznak humoru či nejakého odľahčenia je zabalený do černoty, morbídnosti a sebairónie. Úsmevy cez slzy, komika vychádzajúca z tragédie, nadhľad cez podhľad. A keď melanchólia, tak riadne depresívna. V Hre o trůny to až také markantné nie je, pretože Martin píše veľmi zábavné postavy a nezabudnuteľné charaktery.
Staveleyho knihy sú, aspoň zatiaľ, ako vyšperkovaný album jazzového multiinštrumentalistu. Dokonale zvládnuté remeslo, skvelé nápady, nečakané zvraty, fajnové vyvrcholenie. Druhý krát to ale nedám. Mám radšej rock...