Tam, kde číha vlk

03.11.2023

"Pozerám sa na tieto drobné pršteky, pršteky novorodeniatka, a snažím sa pochopiť, ako z nich môžu vyrásť prsty vraha. Mŕtvy chlapec sa volá Džamál Jones. Na fotke v novinách má oči čierne ako zamat. Môj chlapec sa volá Adam Schuster. Jeho oči majú farbu telavivského mora. Tvrdia, že Džamála zabil on. Ale to nie je pravda. "

Tak týmto slovami začína úvodnú kapitolu izraelská autorka Ajelet Gundar-Gošen svoju tretiu knihu Tam, kde číha vlk.

Toto bola moje prvé "rande" s autorkou a poviem, Vám, že dopadlo na výbornú a knihu môžem len odporučiť.

Vo mne bude samotný príbeh určite ešte veľmi dlho rezonovať...

Viete, čo robí vaše dieťa mimo domova? Ako sa cíti? Čo prežíva?

Tak ako aj Adamova mama? Lilach? Ktorá si myslí, že so svojím manželom Michaelom a synom Adamom žije svoj americký sen?
Až kým nezistí krutú pravdu....

Pri čítaní tohto príbehu som si uvedomila, čo všetko dokážu ľudia zakryť za úsmev....

Rozhjodne si nenechám ujsť ani predošlé autorkyne knihy.

#odporucam
#spolupraca
#arforum
#artforumbratislava
#ajeletgundargosen
#tamkdecihavlk

30.10.2023

Dobrý román sa pozná už podľa prvej vety. Ajelet napísala dokonalý prvý odstavec, ktorý vystihuje úplne všetko, ak sa pýtate o čom kniha je. Po jeho prečítaní už len sotva knihu pustíte z rúk, kým sa nedozviete, ako celý príbeh skončí.
O tejto knihe sa tu popísalo už veľa pozitívnych slov a ja nebudem písať ďalšie oslavné dlhé state, naozaj si ju treba si prečítať, neváhajte! Prečítala som ju pred pár týždňami a stále vo mne rezonuje.

"Pozerám sa na tieto drobné pršteky, pršteky novorodeniatka, a snažím sa pochopiť, ako z nich môžu vyrásť prsty vraha. Mŕtvy chlapec sa volá Džamál Jones. Na fotke v novinách má oči čierne ako zamat. Môj chlapec sa volá Adam Schuster. Jeho oči majú farbu telavivského mora. Tvrdia, že Džamála zabil on. Ale to nie je pravda."

25.10.2023

Autorka v tomto diele predstavuje celý depozitár tém (šikana, dospievanie, život emigrantov, etnické a rasové rozdiely až konflikty, limity diverzity, vlk v ovčom rúchu...), ktoré sa všetky zbiehajú v optike hlavnej hrdinky Lilach, Matky. Zámerne píšem názov tejto jej roly veľkým písmenom, pretože pre hrdinku i túto knihu je, zdá sa, kľúčová. Autorka trefne vystihla myšlienkové pochody mamy (či mnohých mám) a rôzne rozhodnutia i činy z toho prameniace, ktoré sa bezdetnému či racionálnejšiemu čitateľovi môžu zdať chvíľkami temer až hysterické (darmo, kým človek nemá vlastné dieťa, nepochopí), psychologicky i literárne to však zvládla bravúrne. Navyše ten krásny jazyk, pozvoľna gradujúca atmosféra, dynamický dej dokazujúci, že aj spoločenský román, nielen žánrovky, môžu mať dobre vystavanú fabulu...

Podobne ako Lessanu ma však iritovalo, že matka nevedela so synom (a nielen s ním) otvorene komunikovať, na druhej strane však chápem, že ak by to dokázala, autorka by razom prišla o polovicu zápletiek a pointu ;-). A hlavne, dosť mi prekážal záver, ktorý mne, človeku úprimne veriacemu, že pravda nás oslobodí, evokoval podobne ako pri autorkinej Klamárke pocit, že posolstvo knihy je v štýle "city (komfort, pohodlie, istoty...) nad pravdu", s čím sa neviem stotožniť (dokonca ani ako matka). Nevravím, že príbeh/záver mal moralizovať (to vonkoncom nie), ale skrátka mi prekážala absencia nejakej väčšej vnútornej morálky hlavných postáv. Odovzdať svetu posolstvo (hoc v balíku pekných slov a príťažlivého príbehu), že každý si chráni svoje mláďa (a keď sa dá, i svoje ilúzie o ňom), sa mi zdá skrátka málo.