Slovenské národnozjednocovacie hnutie (1780 - 1848): K otázke formovania novodobého slovenského buržoázneho národa

"Monografia doc. dr. J. Butvina z hľadiska marxistickej historiografie patria k novým kľúčovým otázkam slovenského národného obrodenia, predstavuje fundamentálny, doteraz najširšie koncipovaný príspevok k poznaniu problematiky slovenského národného hnutia a formovania slovenského novodobého národa. Jej základný prínos naznačuje už sama voľba témy postavenie jej ústredných problémov. Ide v nej o objasnenie vnútornej genézy a rozvoja slovenského národného obrodenia, prerastajúceho v politické hnutie, ako aj procesu konštituovania slovenského novodobého národa od jeho počiatkov až do jeho rozmachu pred revolúciou r. 1848, a to na pozadí špecifických historických determinácií slovenskej spoločnosti v období prechodu z feudalizmu do kapitalizmu. Vychádzajúc práve z týchto osobitých historických podmienok postavenia slovenskej národnosti v mnohonárodnostnom štáte (dvojitý útlak a s ním súvisiaca ekonomická nerozvitosť, konfesionálne rozdelenie, rozštiepenosť v otázke spisovného jazyka ap.), autor položil vo svojej práci ťažisko na dosiaľ nespracované otázky, ako v danej situácii prebiehal národotvorný proces, a to najmä v oblasti národného jazyka a kultúry a národnej ideológie. V úzkej spojitosti s tým podrobne objasňuje vývin organizačných úsilí a hodnotí ich úlohu pri prebúdzaní a rozvíjaní národného vedomia, upevňovaní národnej jednoty, pri vytváraní národnej ideológie a pri formovaní nového spoločenského vedomia vôbec. Rovnako veľkú pozornosť venuje náhľadom, činnosti a celkovému zástoju popredných osobnosti v riešení slovenskej národnej otázky v jednotlivých etapách slovenského národného obrodenia. Osobitný a zvlášť významný prínos práce treba vidieť v tom, že prvý raz všestranne osvetľuje vnútorný vývin, úlohu a vzájomný vzťah dvoch paralelne sa vyvíjajúcich zložiek národne cítiacej inteligencie (katolíckej a evanjelickej), hlavnej sociálnej nositeľky slovenského národného uvedomenia a hybnej sily národného hnutia. V podstate sa tu sleduje problém prekonávania rozporov v otázke spisovného jazyka ako jedného z hlavných znakov novodobého národa, formovania národnej ideológie a otázka dekonfesionalizácie, resp. postupného nadraďovania záujmov národných nad konfesionálne u zástancov slovenčiny a myšlienky slovenskej národnej samobytnosti (katolíci) na jednej a zástancov biblickej češtiny a koncepcie česko-slovenskej "kmeňovej" jednoty (evanjelici) na strane druhej. Nový prehĺbený výskum v tomto procese ukázal v novom svetle najmä úlohu bernolákovcov. Pri skúmaní vývinu slovenského národnozjednocovacieho hnutia a národnej ideológie autor sa neobmedzoval len na jeho domáce motívy a determinácie, ale si všímal aj vonkajšie impulzy, ktoré vplývali na jeho formovanie, a to nielen vo sfére jazykovej, kultúrnej a ideovej, ale aj mocensko-politickej. V tejto súvislosti najmä vo vzťahu k otázke národného jazyka a ideológie zvlášť pozoruhodné je osvetlenie česko-slovenských vzťahov v tomto období. Práca ako celok i skúmanie a rozbor jej jednotlivých problémov sú založené na širokom štúdiu staršej i novšej literatúry, ale predovšetkým na pôvodnom výskume pramenného materiálu, najmä súvekej korešpondencie. Objasňovanie nových stránok nášho národného vývinu v epoche obrodenia, ich analýza a hodnotenie, ako aj celková koncepcia práce je týmto spôsobom hlboko vedecky fundovaná." (Anotácia na prebale)... celý text