Konkláve

02.01.2017

Poznáte ten pocit, keď si na konci roka chcete otvoriť nejakú krátku knižku, ktorú by ste radi za dva večery prečítali? A padne Vám do rúk starý zaprášený kus, kúpený už ani neviete prečo za euro vo výpredaji? S názvom evokujúcim thriller, z edície, ktorá však thrillery nevydáva? A s nič nehovoriacou anotáciou? Proste akási neurčitá kniha - o čom to teda bude?

A potom bum! Po prvých riadkoch sa odpája z Vášho vedomia svet okolo, vy padáte do príbehu, strácate sa v tmavých chodbách pápežského paláca, raňajkujete so starými talianskymi kardinálmi a či už veríte v Boha alebo nie, začínate za tým celým tušiť niečo väčšie... Ešte stále čakáte voľajaké tie cirkevné intrigy a oni nič a z ničoho nič, celkom prirodzene sa začínajú diať iné veci, čudá o ktorých rozmýšľate či ste to čítali niekde v Druhej knihe Mojžišovej, alebo niekde u Marqueza. Čo to pre pána je? Desať rán egyptských či magický realizmus? A potom sa pozriete na dom oproti, na okno v ktorom sa ešte pred chvíľou svietilo a zrazu je tam tma.

Konkláve je vynikajúca kniha. Formálne - jej jazyk a preklad by som charakterizoval ako mäkký a citlivý. Pútavá – i keď sa v knihe vlastne nič nedeje, teda deje, ale strašne pomaly, stále má autor o čom písať a robí to tak, aby ste to chceli čítať a to hneď. Ale aj čo do informácií. Posledné (vlastne jediné) dve konkláve, ktoré som zažil, som sledoval skutočne len veľmi okrajovo. Že som v priamom prenose videl „Biely dym“ keď zvolili súčasného pápeža považujem za drobný zázrak. Moje informácie z Vatikánskej kuchyne sú úplne marginálne, no i pre takéhoto laika Roberto Pazzi dokázal sprostredkovať plnohodnotný „inside“ zážitok z voľby pápeža. Pri čítaní som prvý raz (a asi aj naposledy) v živote na chvíľu zatúžil byť vysokým cirkevným hodnostárom, čo považujem za dôkaz, že sa autorovi podaril zázrak vskutku monumenálny!