Michal Miloslav Hodža životopis

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská, 1811 - 1870

Životopis

Pochádzal z roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny. Študoval v Rakši, Mošovciach, na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rožňave, potom v rokoch 1829 – 1832 pokračoval štúdiom teológie na evanjelickom kolégiu v Prešove a v rokoch 1832 – 1834 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave začal pracovať v Spoločnosti reči a literatúry československej, pričom v rokoch 1833 – 1834 bol taktiež zástupcom predsedu spoločnosti (podpredseda). V rokoch 1834 - 1836 pôsobil ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V rokoch 1834 - 1837 pokračoval v štúdiu teológie vo Viedni, kde bol v roku 1837 vysvätený za kňaza a až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši. Koncom 30. rokov navrhol vydávať poučné a náučné časopisy (Krasomil, Vedomil tatranský, Slovenské noviny, Slovenská včela). Bol spolutvorca Prosbopisu liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 bol dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy, o rok neskôr člen redakcie evanjelického Spěvníka. V roku 1842 sa definitívne usadil na fare v Liptovskom Mikuláši. V tom istom roku bol členom posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k rakúskemu cisárovi. V lete roku 1843 sa stretol so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom, kde spolurozhodoval o podobe spisovnej slovenčiny, a taktiež o vydávaní slovenských novín. Na ďalšej schôdzi, zvolanej tentokrát do Liptovského Mikuláša v dňoch 26. augusta – 28. augusta 1844, založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín a Hodža sa stal jeho prvým predsedom.

Počas revolúcie v rokoch 1848 - 1849 mal veľkú zásluhu na uskutočnení schôdze národovcov 10. mája – 12. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, ktorá v prítomnosti Štúra a Hurbana schválila 14 bodov Žiadosti slovenského národa, ktorá obsahovala návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v rámci Uhorska. Po vyhlásení stanného práva, ktoré bolo priamou reakciou na žiadosť, sa ako predná osobnosť národného odboja rozhodol odísť do Prahy, aby sa vyhol policajnému stíhaniu. Tu sa aktívne zúčastnil na rokovaniach Slovanského zjazdu a zapojil sa od letných príprav na ozbrojené slovenské povstanie. Stal sa členom prvej Slovenskej národnej rady, taktiež bol i aktívnym účastníkom slovenských dobrovoľníckych výprav v rokoch 1848 – 1849 po boku cisárskych vojsk, hoci nesúhlasil so Štúrom a Hurbanom, aby sa veci riešili otvoreným vojenským konfliktom.

Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 – 1850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. Nesúhlasil s podporou maďarských kruhov, čo vyústilo do jeho rozhodnutia vzdať sa úradu a pokračovať novými akciami v národnobuditeľskom programe tak v cirkvi, ako i v spoločnosti a kultúre. To mu však prinieslo len nové konflikty a dokonca i fyzické násilie proti nemu. V rokoch 1863 – 1867 bol zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej. V roku 1866 sa stal vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine, no nakoľko sa podieľal na tzv. patentálnych bojoch, tj. zápase o tzv. patent (cisárske nariadenie o usporiadaní cirkevných pomerov), bol suspendovaný a nútený opustiť faru. Od roku 1867 žil na penzii v exile v Tešíne, kde sa venoval iba literárnej činnosti. Začiatkom roka 1870 ochorel a krátko na to i zomrel. Pochovaný bol v Tešíne, no v roku 1922 boli jeho pozostatky z Tešína prevezené do Liptovského Mikuláša. (zdroj životopisu: Wikipédia)

Ocenění

Autor (zde) zatím nemá žádné hodnocení.