Vyspelé urban fantasy zrodené z chaosu

recenze

Rod země a krve (2020) / marcoz
Vyspelé urban fantasy zrodené z chaosu
Sarah J. Maas má šťastie, že je už zabehnutou autorkou, ktorej novinku očakávajú milióny čitateľov po celom svete. Inak by to asi s rozbehom novej série nemala také ľahké. Narážam tým na úvod románu Mesto Luny, poznačený obšírnymi informáciami o novom svete, jeho obyvateľoch a bytostiach. Pozvoľný - a mierne chaotický - vstup do košatého príbehu však postupne začína naberať presnejšie kontúry a hlavne grády. Rod zeme a krvi je dospelejší ako jeho predchodcovia, čo sa odráža v téme, postavách i jazyku, fanúšikovia spisovateľkinej tvorby si však zaručene prídu na svoje. Už po niekoľkých stranách ľahko rozoznáte Maasovej typický rozprávačský štýl, vycibrený talentom i skúsenosťami. Tentoraz si ale vyžaduje väčšiu sústredenosť, pretože má vzhľadom na cieľovú skupinu o čosi komplikovanejší charakter.

"Keď sa väčšina padlých anjelov rozpŕchla na všetky štyri svetové strany alebo bola mŕtva, Sandrieliným najväčším potešením bolo prechádzať sa po temniciach svojho zámku plných ľudských rebelov a vybrať si jedného alebo dvoch, či troch. Aréna uprostred Ravilisu jej slúžila len na rozkoš zo zabíjania väzňov všetkými možnými spôsobmi. Organizovala bitky na život a na smrť, verejné mučenia, nechala na nich vypustiť podradných alebo obyčajné zvieratá... Jej zvrátená tvorivosť nemala hraníc. Hunt to videl a vydržal všetko." (str. 123)

Ako zvyčajne je dej popretkávaný pestrou zmesou bytostí od víl cez démonov až po anjelov, a to všetko je zasadené do sveta moderných technológií. Toto spojenie funguje dokonale, Sarah sa podarilo ustriehnuť hranice únosnosti a vzájomné interakcie sú zábavné i funkčné. Inak by detektívna línia sotva dosiahla takú uveriteľnú úroveň. Využitie fantazijných prvkov v pátraní je natoľko originálne, že vás autorka vtiahne do deja napriek spomínanému pomalšiemu začiatku. Samozrejme, celý príbeh stojí a padá na postavách. Tých sa tu vyskytuje neúrekom, no prím hrajú polovičná víla Bryce a padlý anjel Hunt. Čitatelia znalí autorkinej tvorby v nich rozpoznajú známe prvky, najmä Hunt je typickým mužským protagonistom, ktorý vyznieva občas veľmi protivne a arogantne, ale pritom oplýva aj nespochybniteľnými kvalitami. Rozsiahlosť knihy a série je však pomyselným varovným prstom, dobre vieme, že Sarah nie je voči svojim hrdinom ústretová a musia sa mať na pozore, pretože vždy sa môže objaviť ďalší adept na citové prejavy. Hoci treba uznať, že Bryce je opatrná, čo sa dôvery týka. Jej priatelia boli totiž zavraždení a vrah stále behá po slobode. Bryce dostáva od archanjela Micaha možnosť nájsť ho a vyrovnať si účty, v čom jej má pomôcť práve Hunt. To je však iba jedna dejová línia, Sarah J. Maas ich rozohráva viacero a spolu tvoria úžasný, kompaktný celok. Výraznou mierou sa na príbehu podieľa aj Brycin brat a vílí princ Ruhn. Bol mi o niečo sympatickejší než "Tieň smrti" Hunt, no podľa svojich skúseností viem, že sa to ešte môže v budúcnosti obrátiť. Bavili ma slovné prestrelky medzi zmienenými postavami. Sršali otvorenosťou a vtipnou uštipačnosťou. Na druhej strane je nutné dodať, že si nedávali servítku pred ústa, ani čo sa týka expresívnejších vyjadrení. Vulgarizmy ale nie sú prvoplánové, dotvárajú charaktery postáv a myslím si, že v daných situáciách by mnohí z nás použili ešte hrubší slovník. Oproti predošlým sériám je tu menej explicitných sexuálnych scén, čo ma prekvapilo, keďže Mesto Luny je určené pre dospelejšieho čitateľa, to však, samozrejme, neznamená, že celkom absentujú. Napokon, postavy si nejako musia vybiť nahromadenú energiu, hoci na to majú dosť príležitostí aj v rámci akcie - napínavých pasáží je v knihe veľa, k niektorým sa schyľuje dlhšie, iné vás prekvapia svojím razantným nástupom. Nebola by to však Sarah, keby si pre nás nepripravila nečakané zvraty.

"Nezniesol to. Nedokázal sa pozerať na úľavu na jej tvári, ktorú pocítila, keď vošiel do bytu. Keď skončil, vrátil sa do bytu, lebo si myslel, že už bude dávno spať. Nechcelo sa mu vracať do kasární, aby sa umyl od krvi. No ona stála uprostred obývačky. Čakala naňho. Keď vošiel a ona uvidela a zacítila krv... Na tvári sa jej zjavila hrôza a bolesť - a ani na tie sa nedokázal pozerať. Chcel sa spýtať: Vidíš, čo zo mňa spravil tento život?, ale nedostal zo seba ani hlások. Až do tej chvíle existovalo iba vrieskanie. Vrieskanie troch vanirov, ktorých ho Micah poslal zabiť a ktorých zabíjal celé hodiny." (str. 391)

Som rád, že Slovart tentoraz siahol po pevnej väzbe a väčšom formáte. Vzhľadom na rozsah knihy je to prirodzené, no Sarah J. Maas si zaslúži takéto spracovanie. Už len držať román v rukách je pôžitok, od pútavej obálky cez mapu Mesta Luny až po vôňu papiera. Je všeobecne známe, že autorka sa v prvej častí svojich sérií len rozbieha a poriadny nášup možno čakať od ich pokračovaní. Ak je to tak aj v tomto prípade, ďalšie diely Rodu zeme a krvi musia byť skutočnou lahôdkou. Neviem ako vy, ale ja si určite počíham na dátumy vydania ????.

Komentáře (0)

kniha Rod země a krve recenze