Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom

recenze

Hamnet (2021) / marcoz
Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom
Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje čitateľov silnými príbehmi, ktoré si v ich srdciach nachádzajú čestné miesto. Románom Hamnet však dokázalo posunúť latku ešte vyššie, keďže hlboký prienik do smútku jednej na pohľad obyčajnej rodiny je spojený s azda najznámejším menom klasickej literatúry. Beletria spojená s umeleckými velikánmi býva občas zavádzajúca. Niekedy čitatelia ľahko podľahnú predstavám autorov a nerozlišujú, kde sa končí realita a začína fantázia. Priveľké sústredenie sa na slávnych spisovateľov tak môže byť dvojsečnou zbraňou. Maggie O´Farrellová si zjavne dobre uvedomuje tento fakt a nedovolila, aby najslávnejší dramatik odvrátil pozornosť od príbehu, ktorý chcela vypovedať v prvom rade. Ide o šikovný a zároveň nečakane ľudský prístup.

"Doktor sa k nej obráti, jeho príšerný zobák poskočí smerom k nim. Hamnet sa primkne k maminmu boku. Nechce, aby sa naňho ten človek pozeral. Nechce mu padnúť do oka. Posadne ho predstava, že ak mu padne do oka, ak si ho ten človek všimne, vezme ho na vedomie, bude to strašne zlé znamenie, postihne ho dajaký hrôzostrašný osud. Chce ujsť, odtiahnuť mamu preč, pevne zavrieť dvere a okienko, aby sa ten muž nedostal dnu, aby jeho pohľad nedopadol na nikoho z nich. No jeho mama nie je vyľakaná, ani najmenej." (str. 108)

Tragédiu Hamlet, odohrávajú sa na dánskom hrade Elsinor, pozná každý stredoškolák a pre svoj pútavý dej a myšlienky sa udrží v pamätí mnohých až do dospelosti. William Shakespeare je meno, ktoré poznajú aj tí, ktorí v živote neprečítali ani jednu knihu, a preto tento anglický autor priťahuje pozornosť literárnych teoretikov, historikov a spisovateľov aj štyristo rokov po svojej smrti. Väčšina sa zaoberá jeho životom, pôsobením v divadle The Globe či vzťahom s Alžbetou II. a ďalšími dramatikmi. Nedá sa pritom obísť ani jeho zázemie a rodina, pretože práve jeho syn Hamnet stál pri zrode notoricky známej postavy. Presnejšie, jeho smrť. Shakespeare zvečnil svojho potomka, postavil ho na piedestál svetovej literatúry a divadelných dosiek, no svojím spôsobom išlo o vyrovnanie sa s obrovskou osobnou stratou. A práve pomery v rodine poznačenej dobou a jej nástrahami sú jadrom románu Maggie O´Farrellovej. V podstate ide o drámu založenú na zobrazení života žien v renesancii na konci 16. storočia. Ústrednou postavou je Agnes (známejšia ako Anne Hathawayová), Willova manželka, ktorej vývoj a osudy sledujeme cez dve časové línie. Okrem udalostí okolo morovej rany máme totiž možnosť nahliadnuť aj do vzťahu Agnes a jej muža, ktorého meno, paradoxne, nezaznie v celom texte ani jediný raz. Všetci vedia, o koho ide, no autorka vie, že Will ako básnik a dramatik by na seba strhol priveľkú pozornosť, a Hamnet je predovšetkým príbehom o jeho rodine. Agnes naňho nehľadela so zbožnou úctou jeho obdivovateľov ani kriticky ako jeho neprajníci. Pre ňu bol manželom, otcom, najbližším človek, s ktorým mala prežívať všetky radosti a starosti. O Hamnetovom úmrtí som vedel aj predtým, ale vďaka zobrazeniu všemožných okolností a rokov spoločného nažívania som sa dozvedel mnoho zaujímavých faktov. Samozrejme, aj napriek uveriteľnému štýlu ide o fikciu, a tak ma autorka podnietila vyhľadať si dodatočné informácie. Shakespeare už pre mňa asi nikdy nebude iba menom z učebnice literatúry. Maggie O´Farrellová ho poľudštila, spravila z neho osobu z mäsa a kostí, zbavenú pozlátky a nánosu neprekonateľného talentu. Ale pozor! Nijako tým neznižuje jeho hodnotu, práve naopak. Iba to zdôrazňuje jeho dôkladnú znalosť charakteru, ktorú preniesol aj do svojich večných postáv.

"Prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky? Pri bráne ju muž vezme za ruku. Obráti sa k nemu a hľadí naňho, akoby ho ešte nikdy nevidela, taký čudný, zúbožený a starý sa jej zdá. Má to na svedomí dlhé odlúčenie, žiaľ, tie slzy? kladie si otázku pri pohľad naňho. Kto je ten človek vedľa nej, ktorá si nárokuje jej ruku, drží si ju pri sebe? V tvári, v lícnych kostiach, v obočí mu vidí mŕtveho syna, ale inak nič. Iba život, iba krv, dôkaz pumpujúceho, pružného srdca, oko lesknúce sa slzami, líca zrumenené žiaľom." (str. 193)

Román ťaží zo Shakespearovho mena, ktorého v texte vôbec nezaznie, má názov podľa jeho syna, ktorý je skôr prostriedkom rozvíjania deja než protagonistom, a hlavnou postavou je žena-matka, ktorá žije akoby v tieni. Žeby išlo o poukázanie na nižšie postavenie žien vtedajšej spoločnosti? Nemyslím si... Hamneta totiž vnímam ako univerzálny symbol emócií poodhaľujúcich dianie za zatvorenými dverami. Rodina poznačená úmrtím dieťaťa už nemôže byť rovnaká ako predtým a na mnohé veci nazerá inak. V tomto zmysle je Hamnet dosť depresívnym čítaním, no nedá sa povedať, že by sa Maggie utápala v smútku. Skôr vás privedie k zamysleniu, empatii a užívaniu si neraz až veľmi lyrického jazyka. Preklad Otakara Kořínka je ako zvyčajne vynikajúci a len zvyšuje poctu pôvodnému textu a Williamovej rodine, bez ktorej by ani on nebol tým, čím je dodnes.

Komentáře (0)

kniha Hamnet recenze