Tam, kde boje nikdy neumierajú

Gemmellove
časy, ako som ich nazvala, sú znovuzrodením pre gréckych silákov, mykénskych
neľútostných bojovníkov, egyptsko-chetitské vojny, trójsku nádheru,
ľstivých hadov a nezabudnuteľné ženy, ktorých krása občas miatla
súčasníkov. Sú to časy, keď hrdinské (eposy) fantasy príbehy dozrievajú
a ponúkajú zabudnuté. Prvý diel Trójskej trilógie je rozdelený na tri
časti, pričom každá z nich sa skladá z kapitol, ktoré sa
obmieňajú v hlavných postavách, ak chcete, v rozprávačoch. Spojivom
medzi všetkými časťami je Helikaón, resp. Aeneias. Hoci možno povedať, že
niektoré kapitoly sa stávajú javiskom aj pre iné ťažiskové postavy ako boli
Geršom, Arguros, Karpoforus, či Andromacha..., prípadne také postavy, ktoré
rozvíjajú charaktery a knihu zároveň, a to veľmi účinne. 

More.
Stroskotanec - „zaspať znamená zomrieť“. Rôznorodá posádka Helikaónovej lode.
Tieto tri stavebné mantinely rozohrávajú vzrušujúcu cestu. Vystavenie príbehu
získava nielen dobrodružný ráz, ale udáva tóninu, rozbúrený jas, zatieňujúci
fádnosť, vyžarujúci inteligenciu a chuť zápoliť s ubitou obyčajnosťou.
Vzorom je Aeneias, statočný moreplavec, zohrávajúci svoj osudový part. Muž, čo
sa zriekol nároku na trón a tým aj moci, len aby udržal mier. Prefíkaný
muž, ktorý je postrachom pre poverčivých ľudí a stále niečo hľadá. Až prekážky
na jeho dlhej ceste mu ukážu, čo hľadal a čo nakoniec našiel. Samozrejme,
je to muž, a preto na to bude potrebovať menšiu pomoc, ale to nezmenšuje
veľkosť jeho objavu. Gro príbehu stavia práve na ňom a jeho vzťahoch
s ostatným svetom.  Na nich autor ukázal,
ako dokáže vzniknúť priateľstvo na tých najneočakávanejších miestach,
s ľuďmi, ktorých hlavným cieľom nebolo ponúkať odpustenie a bez hany
by za starých čias dokázali preklať aj svoju matku, ak by to bohovia chceli.
Aký môže byť lepší príklad ako priateľstvo človeka so svojím vrahom? A ak
ide o to, nepôsobilo to pitoreskne ani nezmyselne. V tom bol ten
vtip a tá nádhera, každá akcia, ktorú Gemmell vyvolal, mala svoje
opodstatnenie, svoj prirodzený vývoj. Takisto každá postava mala svoju tvár
a tú si niesla až do konca, aj keď občas prešla „ozdravujúcim detoxom“
a prišla na svoju skrytú podstatu. 

O láske
sa nemlčalo, aby som povedala aj B. Akí by to boli veľkí muži bez poháňajúcej
látky, bez ženy? Ako kniha hovorila, každý bojovník sa síce modlí, aby sa
nemusel poddať, ale predsa sa poddá, ak chce nakoniec spoznať lásku.
A vedzte, že aj tí najbojovnejší z bojovných sa neštítili
a pochopili, nech patrili do akejkoľvek kasty, rasy, či rozumového
napredovania. O zbabelcoch radšej pomlčať a o bohoch? Povedzme,
že tí nemali zásadné slovo. 

Príbeh
je rozprávaný z viacerých uhlov pohľadu a oplýva presne takým
jazykom, ktorý si zaslúžia dejiny a stará kultúra. Každé jedno slovo je
inšpirujúce a prirodzené, hoci je poznať nános pátosu, ktorý – dovolím si
povedať – je v tomto prípade jasne žiaduci. Opomenutá nemôže zostať ani
tragika, stavebná hmota, ktorá vyústila z potreby gradovať
a odkazovať na určitosť osudov. Z dialógov srší plodnosť, vystihujúca
a doplňujúca dej, pričom ani za máčny mak nepôsobia kŕčovito. Plávajú
živou vodou knižného zobrazenia, premýšľajúcej virtuozity. Rozhodne nie sú
prvkom, ktorý by mohol vyvolať netrpezlivosť. To, koniec koncov, žiadne slovo,
postava, línia ani osudy.

Gemmellovská
optika videnia starého sveta je trochu iná, invenčná a mám taký pocit, že
si ju nastavil značne iným spôsobom a upravil, čo niektorí môžu odsudzovať, ale
mne to nedovoľuje môj príklon k jeho pisateľskému štýlu, jeho noblese,
s akou sa ponoril do vytvárania ďalšieho historického poňatia „sveta“. Na
svoje si prídu aj o kus náročnejší čitatelia. Pre nich sú tu ukryté
filozofické zamyslenia, odeté do napohľad obyčajného šatu, ktorý dokáže
rezonovať nielen v ich svete. Okrem toho je písaná spôsobom, ktorý vytvára
dialóg, dišputu a núti človeka dedukovať a nenechať sa len tak unášať
prúdom. Tým však nechcem hlásať, že je dielo úplne oprostené od humoru. Aj ten
je jeho súčasťou a niekedy vykazuje známky riadnej šibeničnosti. 

K prekladu
hádam ani niet čo dodať. Jedna z mála kníh, ku ktorým nemám žiadne výhrady
po tejto stránke. Oto Havrila urobil až záslužnú prácu, vystihol atmosféru,
pohral sa so slovami a celá kniha pre to dostala ešte živšiu dušu. 

Pookriatie,
ktoré mi prinieslo Gemmellove dielo, nemá výstižného pomenovania. Dokázal
vybadať balansujúcu rovnováhu, ktorej prekročením by mohol nastať faux pas, ale
jej udržaním si nemohol nezískať mnoho a mnoho čitateľov, úfam. Pre mňa je
toto kniha, ktorá je echom a prináša stále živý úžas nad niekoho
rozkvitnutým majstrovstvom, umelo nevytvárajúcim šoky, ale upevňujúcim
človečenstvo tam, kde má byť a aj ostať, aj keby to malo znamenať poukázať na
jeho slabiny...