Susan Kay a jej Erik
recenze
Fantom (2000)
/ Petra de Valo
Vždy je trochu risk, ak sa autor podujme napísať knihu čerpajúcu námet z iného románu - čitatelia bývajú predpojatí a neradi si nechávajú kaziť svoje obľúbené diela - zvlášť, ak ide o román tak notoricky známy, tak obľúbený a mnohokrát spracovaný, či už filmovo alebo divadelne v podobe svetoznámeho muzikálu.
Susan Kay sa to však podarilo, a nielenže podarilo, ona ten základ, ktorý načrtol Gaston Leroux a svojím spôsobom rozvinul Andrew Lloyd Webber, doviedla do dokonalosti. Fantóm však nie je obyčajným romantickým príbehom o nešťastnej láske znetvoreného muža ku krásnej speváčke, Fantóm je pôsobivý psychologický román, ktorý detailne popisuje vývoj a psychiku duševne výnimočne nadaného, zároveň však telesne znetvoreného človeka, jeho boj so spoločnosťou a následky, ktoré spôsobuje spoločenská izolácia a odmietanie. Nech je Erik akokoľvek geniálny hudobník, skladateľ, spevák, architekt, kúzelník, nič z toho nie je v očiach spoločnosti podstatnejšie ako jeho znetvorenie. Maska, ktorá sa stala prvým kusom jeho oblečenia, je akýmsi jeho symbolom a bude ho sprevádzať už po celý jeho život.
Román je napísaný v prvej osobe, avšak z pohľadu viacerých postáv vrátane Erika - čitateľ tak získava komplexnejší pohľad. Zároveň je napísaný veľmi citlivo, autorka veľmi jednoduchým spôsobom pomenúva veci pravým menom, v knihe nenájdete jedinú nudnú pasáž. Nebojí sa nazvať Erika vrahom, zároveň ho však chápe a neodsudzuje, pretože jeho činy sú vykúpené obrovským utrpením. Kay vo svojom románe dala Erikovi nielen dušu, dala mu minulosť, prítomnosť i budúcnosť, dala mu nádej.
Počas trpkého detstva jeho psychický vývoj nezvratne narušila vlastná labilná matka, ktorej správanie, aj keď vezmeme do úvahy jej mladý vek, je neodpustiteľné.
Dieťa, ktoré potrebuje pochopenie a lásku viac ako iné, pozná iba odmietanie a odpor, čo sa bohužiaľ nezmení ani po jeho úteku z domu. Hoci je Erik tak výnimočne inteligentný, až svojim správaním prekvapuje, je to stále iba dieťa, ktoré potrebuje ochranu. Tej sa mu však nedostáva a vo všetkom sa musí spoliehať iba na seba. Pri jeho postihu, jeho výnimočnom intelekte a strašných udalostiach, ktoré ako dieťa prežil, je možné sa diviť, že sa jeho psychika formuje trochu zvláštnym smerom, je možné sa diviť, že jeho srdce zatvrdne a že strach, ktorý vzbudzuje, využíva na vybudovanie odstrašujúcej povesti, ktorá ho sprevádza a svojím spôsobom chráni?
Avšak nie vždy je vo svojom smutnom živote sám, niekedy mu osud pošle do cesty ľudí, ktorí vedia oceniť jeho vnútornú krásu, jedným z nich je Giovanni, majster kamenár, pre ktorého je Erik akoby vytúženým synom a u ktorého Erik strávi relatívne pokojné obdobie, pokým sa nevráti Giovanniho dcéra, ktorá podlieha tajomnému kúzlu Erikovej masky a odtiaľ je už len krok ku tragédii.
Erik sa ocitá znova sám na svojej ceste. Stretnutie s Peržanom v Rusku je magické, jeho popis Erika je skvelý a trefný, áno, Erik je arogantný, je desivý, je zlodej, je vrah a ... napriek všetkému je stále akýmsi nepochopiteľným spôsobom očarujúci.
Peržan ho z časti obdivuje, z časti ľutuje a zároveň sa ho trochu bojí, je však voči nemu lojálny. A Erik je lojálny voči nemu. Dokáže si vytvoriť pekný vzťah s jeho synom, pretože len deti a zvieratá majú čistú dušu a netrápia sa prízemným ľudským strachom a predsudkami.
Erik, hoci je výnimočný a stojí duševne vysoko nad ľuďmi ako sú perzský šach, či zhýralá sultánka, musí často krotiť svoj temperament a prispôsobiť sa, hoci si neodpustí prejaviť svoj vzdor svojskými žartíkmi ako je krádež diamantového obojka šachovej mačky.
Ale pozor, Erik nie je obyčajný zvrátený zločinec, má svoju zvláštnu zlodejskú morálku, bez mihnutia oka dokáže zabiť, ale nedotkne sa ženy proti jej vôli, nech po tom akokoľvek túži. Buduje mučiarne, avšak pohŕda ľuďmi, ktorí klesli tak hlboko, že vedú vojny a ničia...
Po návrate do Európy sa ocitne i v dome svojho detstva, už po matkinej smrti, a dozvie sa, že jeho obeť bola zbytočná - nevie a nikdy sa už nedozvie, aký zvrat nastal v zmýšľaní jeho matky a jeho vzťah k nej ostane navždy nevyriešený. Pretože hoci tvrdí, že ju nenávidí, že mu je ľahostajná, cítime, že to tak nie je, a že ju napriek všetkému miluje. Ostáva preňho krásna, chladná a nedosiahnuteľná ako hviezda na nočnej oblohe.
Stavba Parížskej Opery mu zaberie mnoho rokov života a Erik sa jej venuje so všetkým nasadením, ako má vo zvyku, keď ho niečo posadne. Je schopný ťažko fyzicky pracovať, bez oddychu, do úplného vyčerpania. Hoci je to pri jeho zvláštnej povahe pochopiteľné, dá sa predpokladať, že zvýšená fyzická námaha mu z časti pomáha vynahrádzať to, čoho sa iným mužom dostáva za priehrštia, a to je sexuálny vzťah. Pretože Erik nie je neživý stroj, je to iba muž, túžiaci po láske ako každý iný. Musí byť nepredstaviteľne kruté prežiť celý život v tak krutom odopieraní, nedotknúť sa nikdy žiadnej inej bytosti, a tak nepredstaviteľne po tom túžiť.
Etapa jeho života, keď sa stretáva s Christinou, je vlastne už konečná.
Erik si splnil sen, postavil Operu, žije v nej, je však natoľko unavený životom a natoľko osamelý, že nevie, čo ďalej a z nudy sa podujme hrať Fantóma Opery, veď čo iné bol po celý život, keď nie duchom, kúzelníkom, ktorý sa objaví a zmizne, ako sa mu zachce.
Christine - ktorá vyzerá ako jeho matka Madeleine - mu však prevráti život na ruby. Zamiluje sa do nej tak, že stráca súdnosť, k čomu iste prispieva aj jeho závislosť na morfiu - za čo ho však nedokážem neodsudzovať - pri živote, aký viedol, bolo priam nemožné, aby nemal akýsi únik.
Christine sa zmieta medzi vášnivým obdivom k svojmu Anjelovi hudby, a nevinnou náklonnosťou k Raoulovi, svojmu priateľovi z detstva. Jej vzťah k Erikovi je zložitý - inak to ani nemôže byť, túži byť s ním a zároveň sa toho desí a chce uniknúť. Po dramatických udalostiach, keď Erik pochopí, že Christine mu v duši patrí, veľkodušne ju necháva s Raoulom odísť. Jeho posledné stretnutie s Christine je Peržanom veľmi dojímavo opísané. Erikovi sa splní sen a neumrie bez toho, aby spoznal lásku.
Roky plynú, Christine umiera a Raoul sa prejaví ako vnímavý a citlivý muž, ktorý vie, mlčí a vychováva Erikovho syna ako svojho - syna, ktorý sa volá rovnako ako Erikov otec - Charles - a ktorý je rovnako pekný ako on a rovnako talentovaný ako Erik. Kruh sa uzatvára.
Velmi pěkné napsané.