Príbeh Popolušky je iba jednou stranou mince

recenze

Nevlastná sestra (2021) / marcoz
Príbeh Popolušky je iba jednou stranou mince
Moderné adaptácie klasických rozprávok sú v kurze už niekoľko rokov, preto nečudo, že prichádzajú ich nové filmové spracovania a prerozprávania v novom šate. Jennifer Donnelly však posúva hranice žánru a prichádza s novým prvkom v kolobehu známych príbehov. Rozhodla sa totiž venovať pozornosť vedľajším postavám, ktoré sa buď nedočkali veľkého priestoru, alebo boli vykreslené negatívne. Dnes už vieme, že mnohí záporáci mali opodstatnené dôvody, aby občas konali v rozpore s dobrými mravmi, a nahliadnutie do ich vnútra a spísanie ďalších osudov je nielen výzvou, ale aj zaujímavým počinom. Americká spisovateľka sa tejto úlohy zhostila čarovne, ako sa na rozprávku patrí, a Nevlastná sestra na vás zapôsobí neobyčajnou atmosférou, silným príbehom i nevyhnutným posolstvom.

"Predstieral, že mieri vľavo, a potom zahol doprava. Isabelle uskočila, ale zakopla pätou o kameň a spadla. Inštinktívne sa hneď po dopadnutí prevalila na pravú stranu. Útočník trafil kameň a vyleteli iskry. Keď sa dievčina štverala na nohy, muž ešte raz zdvihol meč. Isabelle sťažka dychčala a svaly na rukách ju pálili od námahy. Zdvihla zbraň do výšky a kryla sa, ale on bol silnejší a stál pevne, takže vedela, že tentoraz jej úderom vyrazí meč z ruky. A ak sa tak stane, bude bezbranná a vydaná mu na milosť. Pripravovala sa na najhoršie. Ibaže v okamihu, keď sa zahnal, preťal vzduch výstrel." (str. 87)

Isabelle ako hlavná postava je výbornou voľbou, pretože poskytuje autorke nepreberné množstvo spôsob, ako ju pojať a zároveň zapracovať do východiskového príbehu jej nevlastnej sestry, ktorá sa vďaka láske a črievičke stala manželkou princa. Kto však čaká ďalšiu tradičnú rozprávku, mal by sa mať na pozore. Jeniffer Donnelly sa očividne nechce zviesť na vlne "vykrádania", ale razí si vlastnú cestu. Jej štýl mi sadol už od samého začiatku a je originálnym zjavom medzi záplavou nových autoriek, čo zaplavujú náš trh. Okrem strhujúceho deja, ktorý je zbavený hluchých miest, natrafíte na množstvo zaujímavých myšlienok, postrehov a úvah. Nijakým spôsobom pritom nespomaľujú príbeh, skôr ho funkčne dopĺňajú a zvýrazňujú charakter hrdinky. Isabelle ma príjemne prekvapila. Čakal som totiž hašterivejšiu, zatrpknutejšiu osobu, súdiac podľa klasiky. Nevlastná sestra však disponuje vlastným smerom, a dokonca si trúfam povedať, že súčasným čitateľom má čo povedať viac než samotná Popoluška. Kniha je totiž v prvom rade o potrebe nájsť si konkrétny cieľ, spoznať svoje silné i slabé stránky aj o tom, ako dosiahnuť spokojnosť a šťastie bez ohľadu na tlak a očakávania okolia. Zároveň nahliada na zloduchov z chápavejšieho pohľadu. Tak ako novopečená princezná Ella nie je vždy žiarivo krásna a dobrá, ani jej nevlastné sestry či matka celé dni nesnovajú plány, ako jej uškodiť. Za každým činom sa skrýva určitá - uveriteľná - motivácia. Páčilo sa mi, ako do deja vstupujú aj viac či menej symbolické postavy a sprevádzajú Isabelle na jej ceste k sebauvedomeniu. Sudičky aj Chance patria k top motívom a napomáhajú k uzretiu starej známej pravdy, že vnútorná krása je omnoho podstatnejšia než tá vonkajšia. A že vôbec v konečnom dôsledku nezáleží na tom, že si Isabelle ochotne odsekla prsty na nohe, aby sa jej vmestila do črievičky. Hlavné je, že si uvedomila skutočné hodnoty a je pripravená bojovať (aj doslova) za vlastné šťastie.

"Z trosiek sa vynorili ďalšie dve myši a ťahali niečo za sebou. Priniesli to až k nej. Bol to náramok z drobných zlatých krúžkov. Z jedného viselo zlaté srdiečko s rubínom uprostred. Ten náramok jej venoval otec. Bol celý od sadzí, ale tie sa dajú umyť. Prsteň vykúpi Nera. Náramkom zaplatí za svoju slobodu. Bude ho môcť predať a za zarobené peniaze si prenajme v dedine izbu pre seba a svoju rodinu. Oslobodí sa od madam, jej kráv a kapusty. Isabelle z vďačnosti a pokory položila pred myšiu matku ruku na zem, dlaňou nahor." (str. 187)

Na románe Nevlastná sestra sa mi páčil temnejší nádych, náročné prekážky, ktoré musí hrdinka prekonať, aj kratšie kapitoly. Príbehu pristane rýchly spád a dokonca aj istá nepredvídateľnosť, napriek tomu, že ide o napĺňanie rozprávkových prvkov. Priznám sa, občas som si nebol istý, či ma na konci naozaj počká ustálené víťazstvo dobra nad zlom, alebo si Jennifer Donnelly pripravila pre čitateľov nejaké prekvapenie. Zrejme by som jej však zhltol akýkoľvek koniec. Myšlienka, že krása nie je všetko, môže sama osebe znieť otrepane a slabo, ale v rukách šikovnej autorky sa môže zmeniť na strhujúci apel. Najmä v dnešnej plytkej, povrchnej dobe; a ak aspoň na malý moment táto kniha naruší ľuďom ich bublinu, bude to úspech.

Komentáře (0)

kniha Nevlastná sestra recenze