Pomsta chutí najlepšie studená

recenze

Gaštanko (2019) / marcoz
Pomsta chutí najlepšie studená
Keď som pred niekoľkými rokmi sledoval americký seriál Zločin, vedel som, že je nakrútený podľa dánskej predlohy. Priznám sa však, že keď vyšla kniha Gaštanko, netušil, že jej autor je podpísaný aj pod pôvodnou verziou daného seriálu. S o to väčšou chuťou som sa ale napokon pustil do čítania, pretože Soren Sveistrup sa u mňa uviedol ako záruka kvality. A nemýlil som sa. Jeho literárny debut má všetko, čo si možno od severskej tvorby želať. Temnú atmosféru, spletitý príbeh, bizarný prípad a presah do spoločenských reálií. Je bežnou vecou, že kriminálky prerastú do série, no tu sa zatiaľ zdá, že ide o jednorazovú záležitosť. Čo je škoda, pretože hlavné duo Hess a Thulinová by rozhodne ešte malo čo ponúknuť.

"Polícia teraz zastavuje a prehľadáva autá a vypočúva vodičov, ale Hess sa obáva, že to všetko bude úplne zbytočné. Prišli neskoro a sú už niekoľko krokov pozadu. Krátko po ich príchode do lesa sa rozpršalo a všetky stopy, ktoré mohli nájsť - odtlačky prstov, nôh, hocičo - zmyla voda a iba v nich vyvolala pocit, že lovia akéhosi fantóma spriazneného so všetkými bohmi počasia. Myslí na telo Anne Sejer-Lassenovej, myslí na malú gaštanovú figúrku na jej ramene a pripadá si ako nedobrovoľný divák snažiaci sa nájsť východ z divadla, zatiaľ čo na javisku pred ním sa odohráva akési bizarné predstavenie." (str. 147)

Samozrejme, vzhľadom na veľké množstvo škandinávskych trilerov sa niektoré postupy pretransformovali na ustálené klišé, ale našťastie stále dokážu pobaviť a zaujať. Nadšenci žánri budú určite spokojní, nováčikovia v tomto smere zase spoznajú to najlepšie, čo sever ponúka. Gaštanko robí česť svojim starším knižným súrodencom a buduje si vlastné meno. Mark Hess je klasický ostrieľaný detektív, potýkajúci sa s pracovnými i osobnými problémami. Tu mi však nedá nepristaviť sa. Hess sa do Kodane dostáva z Europolu, kde sa dopustil akýchsi prešľapov, a preto sa ho zbavili, kým sa nadriadení nerozhodnú, čo s ním. Lenže čitateľ sa sotva dozvie, o čo išlo, dokonca aj jeho osobná tragédia je odbavená jednou vetou, navyše z druhej ruky vďaka náhodnému rozhovoru Thulinovej s inou postavou. A keď sme pri Thulinovej, ani jej osobný život nám veľa neponúkne. Nevravím, že je to škoda, niekedy rodinné súvislosti iba spomaľujú dej a samotné riešenie prípadu, no tu sa mi, napríklad, žiadalo vedieť viac. Ktovie, či išlo o Sveistrupov zámer trochu naštrbiť zaužívané autorské metódy, alebo si predsa len ešte necháva otvorené možnosti pre ďalšie potenciálne pokračovanie. Čo sa mi ale páčilo, bol vzťah Hessa a Thulinovej, ktorý sa nedá označiť práve za bezproblémový. Už od začiatku si nesadli, ale boli nútení spolupracovať, pričom sa prejavila ich vysoká profesionalita. A veru jej bolo treba, pretože vrah s prezývkou Gaštanko je naozaj nezvyčajný. Ženské obete pripravuje časti nôh a rúk, akoby si vytváral vlastnú figúrku namiesto tých z gaštanov, aké necháva pri naaranžovaných telách. Navyše s odtlačkami dcérsky dánskej ministerky, ktorú uniesli už pred rokom a jej prípad je považovaný za uzavretý. Je možné, že by predsa len mohla byť ešte nažive? Alebo sa len niekto zahráva s političkou, ktorá sa po čase vrátila do svojej funkcie?

"Aj keď tam malá gaštanová postavička iba nevinne stojí a k nebu vystiera svoje ruky zo zápaliek, naplní ju chlad, pretože si je istá, že pred malou chvíľou, keď vyšla von, aby policajta pohľadala, tam postavička nebola. Keď opäť zdvihne pohľad, má pocit, že tma pred ňou ožila a zhmotnila sa, a musí pozbierať všetky svoje sily, aby pred seba vôbec dokázala zdvihnúť trasľavú ruku s dlhým kuchynským nožom." (str. 253)

Keďže Rosa Hartungová je ako postava ministerkou sociálnych vecí, poskytuje to autorovi priestor venovať sa aj háklivejším témam, ako sú zneužívanie detí, týranie a zanedbávanie starostlivosti. Každá vražda, ktorej sa Gaštanko dopustí, je spojená s určitým problémom. Je dobrým ťahom, že máme možnosť dočítať sa o rôznych pohľadoch - detí, rodičov, sociálnych pracovníkov i samotného ministerstva. Prím však hrá predsa len samotný prípad, ktorý je rozpracovaný do detailov a dvojica detektívov má pred sebou skutočne náročnú úlohu. Stopy sú totiž minimálne, a tak im spočiatku neostáva iné než čakať na ďalšiu obeť. Spojenie s gaštanmi mi pripadá originálne, a napriek brutalite vrážd nebolo násilie zobrazené prvoplánovo explicitne. Rovnako mi vyhovovali aj krátke kapitoly a striedanie postáv v nich. Gaštanko je komplexnou kriminálkou postavenou na vyšetrovacích postupoch a sociálnej kritike, v menšej miere na osobnom živote hlavných hrdinov. Prvotina Sorena Sveistrupa kráča v šľapajách svojho seriálového predchodcu, preto dúfam, že nás poteší aj ďalšími knihami.

Komentáře (0)

kniha Gaštanko recenze