Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne

recenze

Mesačná sestra (2020) / marcoz
Pestré protiklady vystavané na tanci, láske a duchovne
Na príbeh piatej zo siedmich sestier, ktorým je venovaná séria z pera Lucindy Rileyovej, som bol zvedavý asi najviac. Tiggy bol totiž v predošlých častiach venovaný pomerne malý priestor okrem sporadických zmienok o jej ezoterickom zjave a ochote pomôcť. Aj to však stačilo na to, aby zarezonovala v mysli čitateľov a odlíšila sa od ostatných protagonistiek. Niet sa čomu čudovať, autorka si pri takom veľkolepom diele nemôže dovoliť banálne klišé. Jednotlivé romány série Sedem sestier majú síce podobnú schému, ale zakaždým nás čakajú originálne príbehy zasadené do rôznych krajín aj historických období. Okrem toho vždy nahliadneme za oponu určitého druhu umenia, ako napr. sochárstva (Sedem sestier), spevu a skladania hudby (Búrková sestra) či literatúry (Tieňová sestra). Mesačná sestra zas zavedie čitateľov do sveta tanca, konkrétne vášnivého flamenca...

"Maria cítila, ako jej po chrbte prebehla triaška, lebo tanečníci sa začali súčasne pohybovať. Žena s rukami vzpaženými nad hlavou vyklopkávala chodidlami rytmus a El Gato jej skĺzol dlaňami po chrbte. Maria si spomenula, ako v mladosti tancovala s Josém, a keď sa dívala na tanečníkov na pódiu, oči sa jej zaliali slzami nad starými časmi. To nič, že kaviareň nebola vôbec príjemná a návštevníci celkom obyčajní, dvojica tanečníkov patrila k najlepším, akých kedy videla. Na niekoľko minút sa spolu s ostatnými divákmi preniesla do iného sveta, kým muž a žena na pódiu predvádzali svoju vášeň a dokonalosť." (str. 172)

Piaty diel mi viac než iné pripadal vystavaný na výrazných kontrastoch, či už medzi postavami, ich povahami, alebo krajinami, kde sa príbeh odohráva. Tiggy totiž prežíva pátranie po svojom pôvode v tajuplnej a studenej škótskej vysočine, zatiaľ čo minulosť sa nám odkrýva v horúcej španielskej Andalúzii. Lucinda Rileyová stavila tentoraz na nie celkom hrdinskom charaktere svojej druhej ústrednej ženskej postavy, keďže Lucía si nachádza cestu k sympatiám čitateľov o niečo náročnejšie, než sme zvyknutí. Niektorým sa to môže zdať ako malý krok vedľa, ja som ho však uvítal. Nielenže sa tým oveľa lepšie poukáže na rozporuplnosť človeka a dôvody jeho rozhodnutí, ale navyše tým vzniká priestor pre ďalší zo spomenutých protikladov. Tiggy je totiž už od samého začiatku vykresľovaná ako veľmi príjemná osoba, ktorú by ste chceli mať za kamarátku, pretože vrchovato napĺňa predstavu o priateľke do každého počasia. A to aj napriek tomu, že inklinuje skôr k zvieratám ako ľuďom. Je však starostlivá, prezieravá a temperamentná, čo sa prejaví jednak v jej úlohe postarať sa o divé mačky, jednak vo vzťahoch, ktoré v Škótsku prirodzene nadviaže. To sa týka predovšetkým majiteľa panstva - lekára Charlieho, dotieravého boháča Zedda a starého Cigána Chillyho, ktorý jej otvorí bránu k minulosti. Príbeh Tigginej starej mamy Lucíe sa začína písať krátko pred prvou svetovou vojnou v Granade. Veľmi rýchlo prepadne čaru flamenca a stane sa z nej uznávaná tanečníčka. Z Andalúzie sa preto presúvame do Barcelony, no Katalánsko nie je o nič menej pútavé. Spolu s Lucíou sledujeme aj príbeh jej rodičov, pričom jej mama Maria na vás zapôsobí oveľa pozitívnejšie než otec José. Vo vzťahu Lucíe a Josého možno vybadať analógiu s mnohými súčasnými mladými hviezdičkami, ktorých rodičia vystupujú v úlohe manažérov a nesú sa na vlne úspechu svojich potomkov. Nielen do ich života, ale napredovania celej krajiny zasiahne občianska vojna, čím sa v deji poriadne zamiešajú karty. Nechcem prezrádzať priveľa, no okrem Španielska sa Lucía dostane aj do ďalších krajín, čím spečatí svoj osud. Granada so svojimi jaskyňami ukrytými pod slávnou Alhambrou a Barcelona však ostávajú pre mňa tým najväčším lákadlom už len preto, že všetky dané miesta som mal možnosť vidieť na vlastné oči, a tak som čítanie vnímal ako návrat v spomienkach do čias nedávno minulých. Autorkine opisy mi ich oživili ešte výraznejšie a živšie. Prienik do kultúry gitanos navyše ponúka množstvo nových a zaujímavých informácií.

"V živote som neokúsila nijaký náznak predsudkov - všade, kam som prišla, ma prijímali už len preto, že som mala neutrálny západoeurópsky výzor a švajčiarsky pas. Zatiaľ čo tí, ktorí kedysi žili na tomto svahu, mali zakázané vstupovať do mesta, boli prenasledovaní a širšia spoločnosť, vedľa ktorej žili, ich nikdy neprijala medzi seba." (str. 265)

Ak by som mal definovať Mesačnú sestru len jedným slovom, bolo by to krásna. Občas síce dej trochu spomalí, ale stále si zachováva svojsky očarujúcu atmosféru, za čo môže skvele vykreslená Tiggy a spomínané dejiská v kombinácii s tancom. Lucinde Rileyovej sa navyše znova podarilo ustriehnuť košatý dej, v určitých miestach prepojený s ostatnými knihami v sérii. Ako autorka už ani nemusí nikoho presviedčať, že je topkou v súčasnej romantickej literatúre, spájajúcej spoločenské témy, rôzne časové línie, reálne vyznievajúce vzťahy a napätie. Tiggin príbeh vo vás určite ostane rezonovať dlhší čas a aj keď sa už teraz neviem dočkať zvyšku série, nepochybne mi bude veľmi ľúto, keď Sedem sestier dorazí na koniec svojej púte.

Komentáře (0)

kniha Mesačná sestra recenze