Od únosu dieťaťa k tajom medzinárodného gangu

recenze

Frekvencia smrti (2021) / marcoz
Od únosu dieťaťa k tajom medzinárodného gangu
Pred vianočnými sviatkami sme sa dočkali prekladu druhej časti trojdielnej série Auris, ktorú podľa námetu Sebastiana Fitzeka napísal Vincent Kliesch. Je možné, že mnohí z vás si ju našli pekne zabalenú pod stromčekom, a ak ste boli rovnako ako ja zvedaví na ďalšie osudy Matthiasa a July, otvorili ste ju hneď po tom, čo ste ju vzali do rúk. Nemecké duo si dobre uvedomuje, že pokračovanie úspešnej knihy je občas riskantným krokom, a preto, hoci sa Frekvencia smrti nesie v podobnom duchu ako jej predchodkyňa, ponúka aj niekoľko odlišností. Medzi najvýraznejšie zaraďujem menší dosah akustickej analýzy na prebiehajúce vyšetrovanie, prípad presahujúci osobnú zónu ústredných postáv a mierny úpadok štýlu. Čo sa však nemení, je hlavná dvojica, a v rámci nej hrá tentoraz prím Jula.

"Hneď si spomenula na Moritza. V podstate ako vždy, keď stretla niekoho, kto sa čo len trochu podobal na jej veľkého brata. Hľadela na okoloidúceho rovnako ako na svojho brata, keď sa s ňou naposledy rozlúčil v Buenos Aires a nechal ju samu na cintoríne, ktorý bol turistickou atrakciou a pre Julu sa zmenil na peklo. Musím zistiť, čo sa stalo, keď si odišiel. Musím poznať pravdu, nech to stojí, čo to stojí! Teraz mám informáciu, ktorú zrejme nemá ani Hegel. Ale bude to stačiť, aby som ho konečne prinútila hovoriť? Chce mi vôbec povedať, čo vie o Moritzovi? Alebo je to iba návnada, ktorou si ma chce navždy zaviazať?" (str. 96)

Dej sa odohráva niekoľko týždňov po udalostiach v Aurise, a hoci sa v ňom rieši samostatný prípad, je rozhodne lepšie poznať predošlé dianie. Už len pre vzťah autorky kriminálnych podcastov July a forenzného fonetika Hegela. Ich vzájomné interakcie sú nielen kľúčovým prvkom príbehu, ale aj čitateľových pochybností. Prostredníctvom July, ktorá kedysi pracovala vo vychytenom berlínskom rádiu (Fitzekovi fanúšikovia ho môžu poznať napr. z románu Šialená hra), sme totiž spoznali Hegela ako kladného, spravodlivého a obdivuhodného hrdinu polície. Na poli zvukovej analýzy totiž nemá konkurenciu a svoje nevídané schopnosti využíval v neprospech zločincov. Nečudo, že aj Jula podľahla všeobecnému názoru, ktorý sa však postupne mení. Vyvolávanie mylného dojmu je zjavne typické nielen pre Sebastiana, ale aj Vincenta Kliescha. Tým nechcem povedať, že by bol Hegel v skutočnosti negatívna postava, skôr naopak. Skvele odráža ducha antagonistu s dobrými úmyslami, hoci odhalenie jeho motivácie sa nemusí stretnúť s pochopením okolia. Tak je to aj v prípade únosu bábätka priamo z domu jeho rodičov. Telefonát zúfalej matky na tiesňovú linku spustí kolotoč dramatických udalostí, ktoré sa čoraz viac nabaľujú a pomerne jasný trestný čin napokon prerastie až do medzinárodných rozmerov. Ako som už spomenul, v centre vyšetrovania je predovšetkým Jula, ktorá sa na rozdiel od stále uväzneného Hegela môže voľne pohybovať. Na jeho popud - či skôr vydieranie - sa púšťa do hľadania rodiny, v ktorej došlo k únosu, a zároveň sa usiluje vyhnúť zapojeniu polície. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že rozsiahla zločinecká organizácia má svojho človeka aj v jej radoch, a tak musia pomôcť zvíťaziť spravodlivosti odhodlaní externisti. Kým Auris staval skôr na ústredných hrdinoch, vo Frekvencii smrti je v popredí samotné vyšetrovanie. V príbehu sa mihnú aj známe vedľajšie postavy z Julinho okruhu, ale tentoraz nemajú veľké opodstatnenie a sú prakticky len do počtu. Čo sa mi na prípade ako takom páčilo najviac, bolo odhalenie jeho príčiny. Cesta k výsledku mi však občas pripadala skratkovitá, mal som dojem, že dej nedrží celkom pohromade. Pri stretnutí July s trénovaným zabijakom som dokonca neveriacky civel na stránky, pretože chvastúnsky záporák mi pasuje viac do klišéovitého televízneho filmu než do psychotrileru s nemeckými top spisovateľmi na obálke.

"Smrť Miquela prenasledovala vtedy, keď postihla jeho nepriateľov alebo aj priateľov. Jemu to však neprekážalo, pretože tam, odkiaľ pochádzal, bol život tvrdý. A vždy bolo lepšie, keď to schytali druhí, a nie on. Nezriedka musel zradiť alebo zabiť priateľov alebo dokonca príbuzných, keď mal k tomu dobrý dôvod. Keď od toho záviselo prežitie rodiny, spolku zločincov, ku ktorému sa pridal a ktorý mu ponúkol ochranu." (str. 190)

Po prečítaní knihy vo vás ostane tlieť zvedavosť, keďže hlavná línia, tiahnuca sa celou sériou, ostala naďalej nedoriešená. Osud Julinho brata Moritza ostáva vo hviezdach a Frekvencia smrti ho nikam výrazne neposunula. Nevnímam to však ako chybu, som totiž presvedčený, že záverečná časť trilógie Šum smrti zodpovedá všetky otvorené otázky. Čo sa autorského štýlu týka, rád by som vedel, kde sa končí Sebastian Fitzek a kde začína Vincent Kliesch. Týmto si dovolím skromne apelovať na vydavateľstvo Tatran, aby nám prinieslo aj preklad niektorej samostatnej Klieschovej knihy. Bolo by zaujímavé spoznať ďalšieho nemeckého spisovateľa v jeho čistej podobe.

Komentáře (0)

kniha Frekvencia smrti recenze