Objavenie seba, či Tróje?
recenze
Grécky poklad (1982)
/ LenaDonan
Rozsiahly biografický román Grécky poklad je
kompozične usporiadaný do deviatich, na seba nadväzujúcich, kapitol (kníh). Okrem toho
obsahuje autorovu poznámku, poďakovanie, vybranú bibliografiu a doslov na
úctyhodných 573 stranách. Príbeh a celkové rozprávanie sa zameriava na
neskorší osud Henryho Schliemanna a na jeho túžbu objaviť Tróju, čo sa vo
vtedajšej dobe radilo k nesplniteľným snom už len z toho dôvodu, že
málokto, ak vôbec niekto veril, že Trója existuje. Svetobežník a rojko
v jednej osobe prichádza do Grécka naplniť svoj vytýčený cieľ. Prvým ťahom
k vytúženej méte bolo nájsť si grécku ženu, s ktorou by mohol krok po
kroku objaviť grécky poklad, synonymum jeho posadnutosti. Práve tu je naznačené,
že grécky poklad, pomenovanie totožné s titulom knihy, nie je myslený
prvoplánovo, ako by človek celkom prirodzene očakával a netreba si ho
zamieňať s neskôr objavenou Trójou. Výber správnej ženy neradno v diele
považovať za celkom zvyčajný a ľahký. Pri tejto akcii sa vytvárajú prvé
konflikty, tie potvrdzujú, že nie je vždy zlato, čo sa blyští a že prvý
zbežný pohľad na skutočnosť nie je ten najsprávnejší, ale ten druhý
a tretí. Pravda sa predsa nie vždy nachádza na výslní a nemožno ju
len tak odtrhnúť a strčiť do vázy, aby sme sa ňou kochali, naopak,
vyžaduje si precíznosť a čas. Nakoniec sa Schliemannovi podarí získať mladučkú,
o tridsať rokov mladšiu, manželku Sofiu zo schudobnenej rodiny, chápajúcu
mužovu voľbu pre grécku ženu. Mala byť predsa jeho božou rukou. Čo jej chýbalo
vo vrecku, to si nahrádzala bystrou, niekedy naivnou, mysľou. Vyštudovaná deva,
tak trochu rebelka
„Neúctivosť je ako soľ do jedla.“[1], vážiaca si grécke tradície hovoriace
o dôležitosti rodiny, spätosti s ňou a povinnosti voči nej, si
Henryho po určitých výhradách vzala. S každou ďalšou prečítanou stránkou
sa čoraz viac dozvedáme o potenciálnom objaviteľovi. Napohľad
už postarší pán, vo vnútri však stále zanietený, tvrdohlavý, s mladistvým
duchom, nadmieru excentrický, sem-tam spurný ako dieťa a ambiciózny. „Henry sa nazdáva, že zmyslom života
každého človeka je stať sa bohatým alebo slávnym, že narodiť sa bez ctižiadosti
je ako narodiť sa bez ruky alebo nohy.“[2]
Jeho bytie bolo poznamenané krušnými časmi z mladosti, ale napriek tomu,
a aj vďaka svojej húževnatosti, sa duchovne a intelektuálne dokázal
vyšvihnúť ešte vyššie ako vtedajší študovaní odborníci, stáli pochybovači
a realisti až do špiku kostí, nemajúci žiadne pochopenie pre človeka ako
bol Henry. Laika v obore, do ktorého sa nadšene nahrnul a veriaceho,
že mýtická Trója básnika Homéra nebola len výplodom fantázie. Sám sa na otázku existenčného
realizmu vyjadril takto: „To romantici
pretvárajú svet. Realistom stačí, keď si naplnia bruchá.“[3]
Manželia mali okolo seba nielen takýchto ľudí, ale aj priateľov, rodinu
a sympatizantov. Tým bol aj Sofiin strýko a Schliemannov súkromný
učiteľ Vimpos, sudička dvojice. Rodičov Sofie, Viktóriu a Georgiosa /Engastromenosovci/,
tak trochu veriacich, že dobre situované manželstvo pomôže peňažne chátrajúcej
rodine, predák Jannakis, nestály Frank Calvert a mnoho iných, závažnejších
i menej závažných, postáv. Na začiatku nerovná dvojica časom medzi sebou
vybudovala vcelku harmonický, láskyplný vzťah, ten sa mohol uberať za snom,
teraz už oboch. Prežili príkoria aj veľkoleposť života, ale v niektorých
miestach sú tieto situácie ťažko uveriteľné, nie kvôli tomu, že by sa nemohli
stať, ale kvôli ponúknutým štylistickým obrazom. Ako je širokej verejnosti
známe, Trója nakoniec objavená bola, okorenená mnohými vzletmi a pádmi, čo
neviedlo k bezproblémovej sláve. Vyžiadalo si to nikdy nekončiace problémy
zo strany nežičlivcov, tí im veru nedarovali pokojný spánok. Osočovanie sa
stalo denným chlebíčkom, čo Henry nemohol nekomentovať: „Šťastie, šťastie! Najobľúbenejšie slovo závistlivcov, neprajníkov
a neschopných. Tým vysvetľujú, prečo sa dakomu inému podarilo niečo, čo sa
nepodarilo im.“[4]
Nič to nemenilo na veci, že Trója odkrytá bola a tým aj skončila
posadnutosť, s akou sa domáhal objavenia mýtického mesta. „Chvíľami pochybujem, či je tu uväznená
Trója, alebo ja.“[5]
Dal sa veľmi ovplyvniť tým, čo nemal, ale veľmi chcel mať, a to nemalou
mierou pôsobilo na rodinné šťastie. Niekedy si neuvedomoval, že táto forma
ambicióznosti ničila akékoľvek šťastie. O dieťati sa autor zmieňoval len
okrajovo, možno úmyselne, v každom prípade, nevrhalo to dobré svetlo na
Schliemanovcov, aj pre formu s akou sa Sofia, ako matka, stavala voči
nemu. Raz premýšľala o povinnosti voči mužovi a dieťati, víťazne
vyšiel manžel a vykopávky.
kompozične usporiadaný do deviatich, na seba nadväzujúcich, kapitol (kníh). Okrem toho
obsahuje autorovu poznámku, poďakovanie, vybranú bibliografiu a doslov na
úctyhodných 573 stranách. Príbeh a celkové rozprávanie sa zameriava na
neskorší osud Henryho Schliemanna a na jeho túžbu objaviť Tróju, čo sa vo
vtedajšej dobe radilo k nesplniteľným snom už len z toho dôvodu, že
málokto, ak vôbec niekto veril, že Trója existuje. Svetobežník a rojko
v jednej osobe prichádza do Grécka naplniť svoj vytýčený cieľ. Prvým ťahom
k vytúženej méte bolo nájsť si grécku ženu, s ktorou by mohol krok po
kroku objaviť grécky poklad, synonymum jeho posadnutosti. Práve tu je naznačené,
že grécky poklad, pomenovanie totožné s titulom knihy, nie je myslený
prvoplánovo, ako by človek celkom prirodzene očakával a netreba si ho
zamieňať s neskôr objavenou Trójou. Výber správnej ženy neradno v diele
považovať za celkom zvyčajný a ľahký. Pri tejto akcii sa vytvárajú prvé
konflikty, tie potvrdzujú, že nie je vždy zlato, čo sa blyští a že prvý
zbežný pohľad na skutočnosť nie je ten najsprávnejší, ale ten druhý
a tretí. Pravda sa predsa nie vždy nachádza na výslní a nemožno ju
len tak odtrhnúť a strčiť do vázy, aby sme sa ňou kochali, naopak,
vyžaduje si precíznosť a čas. Nakoniec sa Schliemannovi podarí získať mladučkú,
o tridsať rokov mladšiu, manželku Sofiu zo schudobnenej rodiny, chápajúcu
mužovu voľbu pre grécku ženu. Mala byť predsa jeho božou rukou. Čo jej chýbalo
vo vrecku, to si nahrádzala bystrou, niekedy naivnou, mysľou. Vyštudovaná deva,
tak trochu rebelka
„Neúctivosť je ako soľ do jedla.“[1], vážiaca si grécke tradície hovoriace
o dôležitosti rodiny, spätosti s ňou a povinnosti voči nej, si
Henryho po určitých výhradách vzala. S každou ďalšou prečítanou stránkou
sa čoraz viac dozvedáme o potenciálnom objaviteľovi. Napohľad
už postarší pán, vo vnútri však stále zanietený, tvrdohlavý, s mladistvým
duchom, nadmieru excentrický, sem-tam spurný ako dieťa a ambiciózny. „Henry sa nazdáva, že zmyslom života
každého človeka je stať sa bohatým alebo slávnym, že narodiť sa bez ctižiadosti
je ako narodiť sa bez ruky alebo nohy.“[2]
Jeho bytie bolo poznamenané krušnými časmi z mladosti, ale napriek tomu,
a aj vďaka svojej húževnatosti, sa duchovne a intelektuálne dokázal
vyšvihnúť ešte vyššie ako vtedajší študovaní odborníci, stáli pochybovači
a realisti až do špiku kostí, nemajúci žiadne pochopenie pre človeka ako
bol Henry. Laika v obore, do ktorého sa nadšene nahrnul a veriaceho,
že mýtická Trója básnika Homéra nebola len výplodom fantázie. Sám sa na otázku existenčného
realizmu vyjadril takto: „To romantici
pretvárajú svet. Realistom stačí, keď si naplnia bruchá.“[3]
Manželia mali okolo seba nielen takýchto ľudí, ale aj priateľov, rodinu
a sympatizantov. Tým bol aj Sofiin strýko a Schliemannov súkromný
učiteľ Vimpos, sudička dvojice. Rodičov Sofie, Viktóriu a Georgiosa /Engastromenosovci/,
tak trochu veriacich, že dobre situované manželstvo pomôže peňažne chátrajúcej
rodine, predák Jannakis, nestály Frank Calvert a mnoho iných, závažnejších
i menej závažných, postáv. Na začiatku nerovná dvojica časom medzi sebou
vybudovala vcelku harmonický, láskyplný vzťah, ten sa mohol uberať za snom,
teraz už oboch. Prežili príkoria aj veľkoleposť života, ale v niektorých
miestach sú tieto situácie ťažko uveriteľné, nie kvôli tomu, že by sa nemohli
stať, ale kvôli ponúknutým štylistickým obrazom. Ako je širokej verejnosti
známe, Trója nakoniec objavená bola, okorenená mnohými vzletmi a pádmi, čo
neviedlo k bezproblémovej sláve. Vyžiadalo si to nikdy nekončiace problémy
zo strany nežičlivcov, tí im veru nedarovali pokojný spánok. Osočovanie sa
stalo denným chlebíčkom, čo Henry nemohol nekomentovať: „Šťastie, šťastie! Najobľúbenejšie slovo závistlivcov, neprajníkov
a neschopných. Tým vysvetľujú, prečo sa dakomu inému podarilo niečo, čo sa
nepodarilo im.“[4]
Nič to nemenilo na veci, že Trója odkrytá bola a tým aj skončila
posadnutosť, s akou sa domáhal objavenia mýtického mesta. „Chvíľami pochybujem, či je tu uväznená
Trója, alebo ja.“[5]
Dal sa veľmi ovplyvniť tým, čo nemal, ale veľmi chcel mať, a to nemalou
mierou pôsobilo na rodinné šťastie. Niekedy si neuvedomoval, že táto forma
ambicióznosti ničila akékoľvek šťastie. O dieťati sa autor zmieňoval len
okrajovo, možno úmyselne, v každom prípade, nevrhalo to dobré svetlo na
Schliemanovcov, aj pre formu s akou sa Sofia, ako matka, stavala voči
nemu. Raz premýšľala o povinnosti voči mužovi a dieťati, víťazne
vyšiel manžel a vykopávky.
Lineárne plynúci dej, odohrávajúci
sa v 19. storočí, je kde tu narúšaný pohľadom do minulosti, aby sa tým
ozrejmili pohnútky a aj vykreslil predchádzajúci život Schliemanna, do
veľkej miery ovplyvňujúci jeho budúce pôsobenie. Niekedy až reportážnym
spôsobom sa dozvedáme mnoho o vtedajšej spoločnosti, mravoch, kultúre, ale
aj o ľuďoch ich slabostiach a silných stránkach. Celý text bol
neoddeliteľne spojený s gréckou mytológiou. Niektoré situácie boli
sprostredkované akoby povrchne, nedbanlivo, s nádychom nezaujatosti. Prílišná
neutralita v momentoch, keď si okolnosti vyžadovali emócie, nie však
sentiment, napríklad, keď sa utopil ich priateľ Jannakis alebo Sofiin brat
podľahol nejakej mizérii a podobne. Na viacerých miestach chýbala akási gradácia
a rozbeh nehovoriac o únavných, ale hlavne zbytočných opisoch a ako sa
dalo od dĺžky diela očakávať, natrafíme aj na stereotypné výrazy. Jednoducho
povedané, chýbal tomu náboj a zhmotnenie, ktoré by vtiahlo čitateľa
doprostred celého diania, nútiac ho pritom zažívať všetky okolnosti
dovedna s dvojicou. Nahliadanie na celé
dielo je podmienené množstvom skutočností – vekom recipienta, jeho nazeraním na
realitu, spoločenské preferencie, vzdelanie, blízkosť k autorovi – jeho
štýlu, tvorbe a iné aspekty. Suma sumárum, v celistvosti
prinášajú zakaždým niečo iné, prinajmenšom iný pohľad na dané dielo. Naskutku,
výnimočné čítanie to nie je, ale ak máte zaľúbenie v biografických príbehoch,
okorenených spisovateľovou fantáziou – v rámci domýšľania si, aby sa zachovala
celistvosť deja, nie je vylúčené, že si knihu prečítate s chuťou.
A možno, na dôvažok, si ju aj obľúbite. To sa ale nepodarí všetkým. Nie je
to najnudnejšie čítanie, aké kedy zažijete, ale ani akosi nepovznáša. Možno vás
inšpiruje osobnosť Henryho Schliemanna v niektorých smeroch a ak už pre
nič iné, tak aspoň pre historickú podkutosť sa v knihe oplatí prelistovať.
sa v 19. storočí, je kde tu narúšaný pohľadom do minulosti, aby sa tým
ozrejmili pohnútky a aj vykreslil predchádzajúci život Schliemanna, do
veľkej miery ovplyvňujúci jeho budúce pôsobenie. Niekedy až reportážnym
spôsobom sa dozvedáme mnoho o vtedajšej spoločnosti, mravoch, kultúre, ale
aj o ľuďoch ich slabostiach a silných stránkach. Celý text bol
neoddeliteľne spojený s gréckou mytológiou. Niektoré situácie boli
sprostredkované akoby povrchne, nedbanlivo, s nádychom nezaujatosti. Prílišná
neutralita v momentoch, keď si okolnosti vyžadovali emócie, nie však
sentiment, napríklad, keď sa utopil ich priateľ Jannakis alebo Sofiin brat
podľahol nejakej mizérii a podobne. Na viacerých miestach chýbala akási gradácia
a rozbeh nehovoriac o únavných, ale hlavne zbytočných opisoch a ako sa
dalo od dĺžky diela očakávať, natrafíme aj na stereotypné výrazy. Jednoducho
povedané, chýbal tomu náboj a zhmotnenie, ktoré by vtiahlo čitateľa
doprostred celého diania, nútiac ho pritom zažívať všetky okolnosti
dovedna s dvojicou. Nahliadanie na celé
dielo je podmienené množstvom skutočností – vekom recipienta, jeho nazeraním na
realitu, spoločenské preferencie, vzdelanie, blízkosť k autorovi – jeho
štýlu, tvorbe a iné aspekty. Suma sumárum, v celistvosti
prinášajú zakaždým niečo iné, prinajmenšom iný pohľad na dané dielo. Naskutku,
výnimočné čítanie to nie je, ale ak máte zaľúbenie v biografických príbehoch,
okorenených spisovateľovou fantáziou – v rámci domýšľania si, aby sa zachovala
celistvosť deja, nie je vylúčené, že si knihu prečítate s chuťou.
A možno, na dôvažok, si ju aj obľúbite. To sa ale nepodarí všetkým. Nie je
to najnudnejšie čítanie, aké kedy zažijete, ale ani akosi nepovznáša. Možno vás
inšpiruje osobnosť Henryho Schliemanna v niektorých smeroch a ak už pre
nič iné, tak aspoň pre historickú podkutosť sa v knihe oplatí prelistovať.
Komentáře (0)
Přidat komentář
LenaDonan také napsala
Ad Absurdistan
Nič nekončí
Priechodom k svetu
Dirk Pitt v akcii
Tam, kde boje nikdy neumierajú