Nie každý triler je napínavý

recenze

Vražedná terapia (2021) / marcoz
Nie každý triler je napínavý
Na knihu Vražedná terapia som sa tešil, odkedy sa objavila v edičnom pláne vydavateľstva Lindeni. To ponúka kvalitnú európsku tvorbu na poli trilerov a podľa anotácie sa talianska novinka mala pohybovať kdesi medzi atmosférou Bernarda Miniera a prostredím Sebastiana Fitzeka. Tento žáner sa k nám z Apeninského polostrova nedostáva až tak často a zasadenie príbehu do odľahlej novovybudovanej kliniky, kde sa stretne niekoľko cudzích ľudí, znie ako skvelý základ pre rôzne charaktery, pohnútky a zvraty. Spočiatku ma prepadli typické obavy, či sa mi postavy nebudú miešať, keď skočia naraz do deja, ale predpokladal som, že ich dokážem odlíšiť na základe špecifických čŕt. Nuž, pravdupovediac, nestalo sa, účastníci detoxu sú definovaní maximálne svojou diagnózou.

"Mohol to byť jeleň či srnec, ktorého napadli vlci. Fischer k tomu podišiel ešte o krok: nemalo to nohy s kopýtkami, ale pár robustných topánok s podrážkou s hlbokým dezénom... Sneh odrazu prestal padať. Až vtedy si policajt uvedomil veľké, milosrdné ticho, ktoré ich obklopovalo. Pred očami sa mu otvorila malá čistinka, dokonalý kruh medzi stromami so znepokojujúcou červenou škvrnou uprostred. Sprievodca zažal halogénový reflektor, ktorý priniesol v ruksaku, a osvetlil ním scénu: a vtedy Fischer zbadal hrôzu, ktorá sa mu vryla do pamäti na celý zvyšok života..." (str. 13)

Úryvok je z prológu, odohrávajúcom sa v roku 1994 počas treskúcej zimy. Retrospektívny návrat do minulosti pokračuje ešte aj v niekoľkých ďalších pasážach a je omnoho zaujímavejší než hlavná dejová línia. Žiaľ, zhruba v tretine sa už do deväťdesiatych rokov nevrátime a vyznievajú dostratena; zdá sa, že medzi líniami nie je žiadne prepojenie, nič tomu nenasvedčuje, text poskytuje len pramálo náznakov. Samozrejme, že záver odhalí nutné súvislosti, ale z hľadiska stavby deja to nevyznie tak trefne, ako si Paolo Roversi zrejme prial. Základným námetom je, ako som už spomínal, ocitnutie sa ľudí z rôznych kútov sveta na novej prestížnej psychiatrickej klinike na juhu Talianska. Bohatý Rus presvedčí svoju niekdajšiu lekárku, ktorá mu pomohla dostať sa zo závislosti, aby zanechala londýnsku prax a vzala si pod krídla chod celej terapie. Rebecca Starková je očarená nielen prostredím a lákavým finančným ohodnotením, ale aj možnosťou aplikovať vlastné liečebné metódy. Okrem nej tvoria personál len jej asistent a "muž pre všetko", ktorý je už na pohľad drsný a treba sa mať pred ním na pozore. Keďže je však človekom ich patróna, nedá sa nič robiť... Osmička klientov prichádza na kliniku z celého sveta, neexistuje však medzi nimi najmenšia jazyková bariéra a len málokto z nich je tam dobrovoľne. Ich problémy sú vykreslené povrchne, v podstate vás vôbec nezaujíma ich pozadie či motivácia. Autor im nevenuje prakticky žiadny priestor, občas síce niekoľkými vetami spomenie ich rodinné pomery alebo zlom, pre ktorý sa ocitli na odvykačke, no inak sú odlíšení jedine menami a môže sa stať, že sa vám budú pliesť, prípadne zabudnete, kto má akú diagnózu. Starkovej liečebné metódy tiež vlastne neprinášajú nič nové, takže ani v tomto smere kniha nezarezonuje. A sľubované napätie z anotácie sa dostaví až pár desiatok strán pred koncom, keď už je vám aj jedno, aký osud postavy postretne, lebo vám svojím detinským a priam hlúpym správaním totálne lezú na nervy. Keď navyše konečne dôjde k prudkému dažďu a výpadku elektriny, celé vám to príde pomerne nezmyselné a uvedomíte si, že kvalitatívne lepšie sú dokonca aj naivné americké horory pre tínedžerov. Vražedná terapia má obrovský potenciál, ale v prvom rade zabíja hlavne čitateľove očakávania.

"Doktorka Starková sa zo svojej miestnosti dívala na tri mŕtvoly plávajúce v tmavej močarine, ktorá obkolesovala hlavnú budovu. Ivanovova obsesia súkromia a z toho vyplývajúce zosilnenie vysokého múru okolo vily mali za následok, že sa toto miesto zmenilo na pascu: kamenný ostrov uprostred umelého jazera, ktorého hladina ustavične stúpala. Do Sunrise vstúpila hrôza a oni jej boli vystavení, usilujúc sa brániť, ako mohli." (str. 173)

Vyvrcholenie deja mierne pozdvihuje úroveň, ale obávam sa, že je na to už neskoro. Knihe by rozhodne prospela väčšia prepracovanosť charakterov, budovanie atmosféry odľahlosti, strachu a paranoje či funkčnejšie prepojenie minulosti a prítomnosti. Som dlhoročný fanúšik trilerov a vítam každý nový kúsok. Už som prečítal všeličo, preto je pre mňa Vražedná terapia skôr sklamaním. Tvorbu Paola Roversiho nepoznám, možno má na svojom konte aj vydarenejšie diela. Preto po nich zo zvedavosti určite siahnem, ak vydavateľstvo pristúpi k ich prekladu. Možno ma ešte dokáže presvedčiť o svojom talente, pretože bohatá fantázia sa mu uprieť nedá.

Komentáře (0)

kniha Vražedná terapia recenze