Medzigeneračné vzťahy na pozadí búrlivých udalostí

recenze

Dcéry vetra (2020) / marcoz
Medzigeneračné vzťahy na pozadí búrlivých udalostí
Tamara McKinley je dôkazom, že svoje korene si nesieme všade so sebou, a rovnako v sebe uchovávame odkazy starších generácií. Táto rodáčka z Tasmánie sa totiž síce kvôli štúdiu presťahovala do Anglicka, no vďaka príbuzným a vlastným spomienkam na Austráliu nezabudla na svoju domovinu a výsledkom sú úžasné romány prevažne zasadené práve do krajiny protinožcov. Dcéry vetra sú typickým príkladom, a hoci toto dielo patrí do autorkinej skoršej tvorby, nájdete v ňom všetky jej znaky. Znovu sa pohrúžite do rodinnej ságy, kde ukryté tajomstvá čakajú na správnu chvíľu, aby sa po rokoch znovu objavili a preverili charaktery postáv.

"Tuho ju držal, na tvári nezvyčajne vážny výraz. A vtedy jej povedal, že sa vráti, ani sa nenazdá. Vojna sa vraj skončí raz-dva a on si nemôže dať ujsť účasť na nej. Nevinné to dni, pomyslela si Ellie smutne. Ani ona, ani on nevedeli o svete zhola nič, vojnu, v ktorej sa zmietala Európa, vlastne ani nechápali. A takisto nemali skúsenosti, nevedeli vyjadriť svoje city pri jeho odchode. Okrem niekoľkých nešikovných bozkov."( str. 132)

Hlavnou hrdinkou je mladá veterinárka Claire Pearsonová, ktorá sa po piatich rokoch vracia na rodnú farmu. Od matky Ellie a excentrickej tety Aurelie sa dozvie príbeh poznamenaný tajomstvom, čo môže ohroziť pokoj celej rodiny. Popri odhaľovaní utajených súvislostí sa, ako to už býva, Claire potýka aj s vlastnými problémami, popri ktorých si však nájde čas aj na zrod novej lásky. Rovnako dôležitou súčasťou deja je aj samotná Ellie. Tamara McKinley totiž ostáva verná svojmu rozprávačskému štýlu, a tak sledujeme príbeh v dvoch časových líniách. A musím povedať, že návraty do minulosti ma v jej podaní bavia vždy o čosi viac. Zdá sa mi, akoby obsahovali určitú nenásilnú snahu poučiť súčasné generácie o ťažkostiach nedávnych dejín, či ukázať mladým Austrálčanom, ako sa museli ich rodičia kedysi potýkať s prírodou, spoločnosťou i samými sebou. Keďže sama autorka čelila rozdielom medzi krajinami, vôbec to nevyznieva pokrytecky a dobre vie, o čom hovorí. Navyše nás prenesie aj do obdobia druhej svetovej vojny a jej dôsledkov i pre tých, ktorí sa nezúčastnili priamych bojov. Veľmi zaujímavým spôsobom je tu zobrazený fakt, že dnes máme omnoho väčšie možnosti, ako naložiť so svojím životom, a, žiaľ, málokedy si to dostatočne vážime. Oproti niekdajším osudom sa máme oveľa lepšie, čo demonštrujú aj postavy Claire a Ellie. Ellie matka opustila krátko po narodení, počas dospievania prišla i o otca. Keď navyše spoznala dvoch bratov, ktorí jej zasiahli do života, dochádza k vypuknutiu vojny... Samozrejme, aj Claire sa potýka so svojimi problémami poplatnými dobe, no z pohľadu jej sestry je príliš krásna a úspešná, aby mohla vôbec mať nejaké starosti... Do deja zasahujú a vstupujú mnohé ďalšie postavy, ktoré tvoria pestrý kolorit dejín a charakterov a robia z Dcér vetra skvelý čitateľský zážitok.

"Alicia si uvedomovala, že Ellie už nikdy nenájde muža, ktorý by nahradil Joea. Jej dcéra v tejto rozľahlej krajine v odľahlom kúte sveta ostane bezdetná. Vyschne a zostarne ako Aurelia, čo nie je budúcnosť, akú si pre Ellie predstavovala. Dá sa vari vyhnúť takej zničujúcej láske? Môže letné poblúznenie zmyslov nadobro zatieniť niečí život? Alicia si spomenula na mužov, ktorých stretla, na milencov, ktorých napokon odkopla. Možno je jej život rozdrobený a nenaplnený, no hocičo je lepšie než bolesť, akú zažíva Ellie." (str. 246)

Dejisko väčšinou nebýva pre príbeh podstatné. Iste, dej musí byť niekam zasadený a občas ho určitým spôsobom dokáže ovplyvniť, ale v prípade románov Tamary McKinley vyvoláva Austrália dojem, že ona sama je hlavnou postavou a všetko ostatné sa jej podriaďuje. A v istom zmysle to tak aj je. Rozľahlosť, odlúčenosť, spaľujúce teplo či pestrosť živočíchov sú len časťou mozaiky, ktorá vytvára pozadie Dcér vetra. Azda aj preto je autorka taká úspešná - vie vytĺcť maximum z každého námetu. A asi je výhoda i to, že tento román má už takmer dvadsať rokov. Samozrejme, že aj Tamarine nové diela majú stále iskru, no kedysi ešte nemusela chodiť po motívy ďaleko, mnohé boli u nej nové, neošúchané a s o to väčším entuziazmom pristupuje k ich spracovaniu. Dcéry vetra patria medzi jej najlepšie romány, nehovoriac o úžasnej obálke, ktorá sprevádza slovenské vydanie. Je naozaj ťažké im odolať...

Komentáře (0)

kniha Dcéry vetra recenze