Luxus a bohéma v kontraste s krutosťou vojny

recenze

Horský hotel Hodváb (2020) / marcoz
Luxus a bohéma v kontraste s krutosťou vojny
Román Horský hotel Hodváb ma zaujal v prvom rade obálkou, ktorá spĺňa všetky parametre a funkcie, čo sa od nej očakávajú. Je výrazná, grafika je poplatná obsahu a dokonca aj font písma podčiarkuje atmosféru doby, v ktorej sa dej odohráva. Beatrix Zaťková si určila ako východisko deja zasadeného prevažne do obdobia druhej svetovej vojny luxusný hotel, kde sa prelínajú osudy jeho majiteľov, zamestnancov a stálych hostí. A hoci občas opustíme jeho múry, stále ostáva spojivom, ktoré sa ako neviditeľná niť tiahne životmi postáv. A ide naozaj o pestré zloženie, pričom práve to autorke poskytuje priestor vyrozprávať ich nevšedné príbehy.

"Gréta sa dala pozvať nemeckým milionárom do Švajčiarska na horskú chatu a Vasil na nátlak pána Borovského zostal v Hodvábe a pomaly sa zmieroval s myšlienkou, že ho bude musieť ho otcovi prevziať. Ani nešťastný Alfréd nedopadol najhoršie. Zo smrtonosnej výpravy si priniesol len zápal pľúc, zlomeninu a pár omrzlín. Po troch týždňoch sa tiež vrátil domov, kde sa ešte nejaký čas doliečoval. Pobyt v horskom hoteli Hodváb bol pre všetkých len krátkou vzrušujúcou epizódou a až oveľa neskôr pochopili, ako veľmi ovplyvnil ich budúce životy." (str. 63)

Autorka zvolila pomerne netradičnú stavbu príbehu - spočiatku sa dej sústredí na Maxima Borovského, herca, bonvivána a syna majiteľa hotela, a mladú Esterku, neskôr prechádza na jeho brata Vasila a ich kamarátku z detstva Terezku, aby sa vzápätí vrátil späť k Maximovi, no tentoraz v spoločnosti Terezky. Čo by sa v rukách iných autorov možno rozpadlo ako domček z kariet, sa v prípade Beatrix Zaťkovej stáva dynamickým rozprávaním, ktoré nepôsobí roztrieštene, práve naopak. Lepšie tak vyniknú vzťahy medzi postavami a čo je ešte dôležitejšie - ich vnútorný vývoj. Keď si porovnáte Maxima, Vasila či ich nemotorného kamaráta Alfréda z úvodu a konca románu, dostanete rôzne osobnosti. A to nielen pod vplyvom vojny, čo by bolo síce pochopiteľné, ale príliš okaté. Postavy sa menia aj v závislosti od svojich citov, kontaktov s inými ľuďmi či pre vlastné uvedomenie si svojho životného smerovania. Najväčším príkladom je Maxim, meniaci sa z povrchného lámača ženských sŕdc na lojálneho a zodpovedného človeka, ktorý sa neváha postaviť ani nemeckým okupantom, ak to má pomôcť dobrej veci. Tí totiž obsadia krkonošský hotel a Maxim je nútený im spolu s Terezkou slúžiť. Nemci sú vykreslení dostatočne kruto a ľahostajne voči životom iných, no našťastie bez zbytočne explicitných násilných scén. V tomto románe by boli ako päsť na oko, no napriek tomu cítite každý úder či záchvev strachu. Postavy vás však dokážu prekvapiť aj menej príjemne. Nechcem prezrádzať, kto to bol u mňa, no išlo o dva príklady z Maximovho okolia. Obaja sa mu otočili chrbtom vo fatálnej situácii, čo len podčiarklo ich charakter a atmosféru (nastupujúcej) doby. Pritom ich zároveň viete pochopiť, lebo všetko, čo v priebehu deja robili či ako sa prezentovali, napokon smerovalo k danému vyústeniu. Beatrix Zaťková tým dokazuje svoj nesporný talent v kresbe postáv i kompozícii deja, čo je tá najlepšia kombinácia pre veľký čitateľský ohlas.

"Tereza len prikývla a pobrala sa do podkrovia pripraviť. Znovu sa má stať stopárskym psom. Zas a znovu. Snorili po partizánoch včera aj pred týždňom, a nič. Vďakabohu nič. Tušila, kde sú. Vedela to. Ako sa im vyhnúť? Ako pomýliť Nemcov? A dokedy pôjde klamať ich? Raz ich určite nájdeme, potkan ňuchá a jedného dňa ich vyňuchá. Bože, daj, aby to nebolo dnes, aby to nebolo nikdy." (str. 200)

Pri čítaní mi prišla na myseľ česká miniséria Bohéma venujúca sa hereckému prostrediu v období druhej svetovej vojny, neskôr zas trilógia Alžbetin dvor Hany Zelinovej. Horský hotel Hodváb má úžasnú atmosféru, ktorá vás pohltí, a hoci autorka využíva moderné prvky, hravo vás prenesie do minulého storočia. Napomáhajú tomu aj dialógy, ktoré sa hlavne vďaka Terezke a jej dedkovi Pankrácovi stávajú exkurzom do sveta dediny a povier. Motív mágie príbeh skvelo okrášľuje a línia žien z daného rodu to veru nemá ľahké. Páči sa mi v tomto zmysle úplný záver, ktorý ponecháva trochu pootvorené dvierka. Keby ostali osudy postáv ukončené, ako sú, nevadilo by to, no keby sa autorka rozhodla ešte do Hodvábu vrátiť, rozhodne by som bol medzi prvými nedočkavými hosťami!

Komentáře (0)

kniha Horský hotel Hodváb recenze