Knižná chuťovka

recenze

Toto kruto-krásne dielo muselo vzísť z hlavy riadneho šialenca. V dobrom. Vo vynikajúcom šate sú aj ilustrácie môjho najmilšieho vydania ( Artforum, 2011, v slovenčine od Heviera). Toľko poézie a koľko obrazov skrýva toto dielo nevie možno ani sám autor. Metafora strieda agresiu a tá zase hravosť. Lebo v absurdnom surrealistickom svete je možné aj to, že všetko je z melónového cukru.

Tie blazingé slovné hračky ma bavia, priam unášajú od deja. A to je aj cieľom tohto diela. Snívajme, tlmočme a lúštime hádanky. Dotvárajme si dej ako puzzle. Na počiatku je dedinka JaZMAR zaodetá v melónovom cukre, borovici a kameňoch, obliehaná tigrami a doJedovou bandou. Susedí so Zabudnutými dielami. JaZmar ako-taký so svojimi 375timi obyvateľmi obmäkčil moje srdce ako jemné svetlo lámp na moste s olejom z melónu a pstruhou. V knihe sa stretávame tiež s Margaret, zase, zase, zase a zase Margaret a s tým bez mena, pretože "možno to bola hra, ktorú ste hrávali ako deti, alebo niečo, čo sa vám zľahka usadilo v mysli v starobe, keď ste sedeli raz v kresle pri obloku. To je jeho meno”. Tí sú spojení mostom s vŕzgajúcou doskou a zabudnutými dielami. Síce skončili, ale pretrvávajú v jej líščom ohni, pstružej liahni a v jeho zeleninových sochách. Dobrú noc. Dobrú noc. Dobrú noc. Napísané vo štvrtok: v dni čiernych nehlučných melónov.
Viem, toto vám nepovedalo nič o tom, o čom kniha je. Ale nedá sa presne určiť, či je o niečom konkrétnom. Po prvých stránkach sa stratíte a ďalej musíte len filozofovať a nechať sa uniesť.

„...dni čiernych, nehlučných melónov. Keď do nich zarežete, nepočuť nijaký zvuk a majú sladučkú chuť. Sú mimoriadne vhodné na výrobu vecí, ktoré nevydávajú nijaký zvuk. Spomínam si na jedného muža, čo robil z čiernych, nehlučných melónov hodiny a tie nevydávali nijaký zvuk. Urobil zo šesť či sedem hodín a potom umrel.“

Ak si myslíte, že ide o rozprávku…ó nie! Všetko je potrebné chápať ako metaforu. Ako Saint-Exupéryho Malého princa. Ako Saroyanovho Tracyho tigra. A veci s tým súvisiace. Veď čo je rozprávkové na tom, že na naše malé, melónovým cukrom zaodeté mesto, útočí svorka tigrov? Že ničí náš pokoj a štýl života, že sa nikdy nestretneme s láskou. Že sme stále samy a samota nás pohlcuje a je naším kamarátom i nepriateľom. Že zabúdame na veci a tie treba nájsť.

A Hevier. Ten sa tu vyhral. Dokonale a doslova poňal “brautigany” ako niečo známe, aj keď sa práve mohol pri tom pristaviť a požiadať o pomoc. Slovosled viet bol miestami rušivý. Mne tým však kniha prišla o to viac “iná”, dáva to knihe špeciálny náboj a šmrnc. V duši mu tlieskam, pretože spolu s ilustrátorkou Olejníkovou je toto diela lahoda pre viaceré zmysly. Niekedy aj pre chuť, cez predstavivosť samozrejme.

Napriek tomu, že kniha vznikla v 60. rokoch 20. storočia vnímam ju ako nadčasovú a výnimočnú, vôbec nie ako starú klasiku. Beatnici to dali, ako vždy. A vám to odporúčam, ak nemáte poruchu pozornosti či dyslexiu. Inak nemáte šancu prelúskať sa cez všetky čačky a laskoty.

Komentáře (0)