Keď sa Nikto zamiluje do ľudskej dievčiny...

recenze

Vykupiteľ duší (2013) / banduembata
Keď sa Nikto zamiluje do ľudskej dievčiny...
Obyčajná horská oblasť v 19. storočí. Obyčajný život našich slovenských predkov, ktorí sa pretĺkali, ako sa dalo.

Až na to, že táto oblasť až taká obyčajná nebola. Rád sa tadiaľ prechádzal On. Nikto. Niekto, koho nikto nevidí. Nadprirodzená bytosť, ktorú nikto vidieť nemá.

... Do chvíle, kým ho neupúta Cigánočka. Jej živelnosť, nespútanosť, hrdosť, hravosť. To, ako jej telo zvláčnelo pod bozkami iného chlapca. Jej oči. Nikoho upútala natoľko, že hoci to nebolo jeho úlohou, chcel ju urobiť šťastnou. A tak, čokoľvek povedala, vykonal. Jej otec sa postavil proti vzťahu s vyvoleným chlapcom, a tak ho Nikto zabil. Každý skutok, ktorý ju mal spraviť šťastnou, paradoxne vyvolal zármutok a bolesť. Nikto nebol človekom. Nerozumel ľudským citom, konaniu ani zmýšľaniu.

Zúfalo túžil, aby žila. Aby sa smiala a pohadzovala pritom dlhými vlasmi. Aby mala jamky v lícach. Aby mu dala šancu.
Nikdy ju nedostal.


Prenasledoval Cigánku, ktorej sa v ľudskej podobe ukázal. Bála sa ho, posielala ho preč, no z prieku sa s ním vyspala a splodili spolu dieťa. A ľudia si všimli, že všetko nešťastie je akýmsi spôsobom spojené s ňou. Vyhnali ju z osady...

A Cigánočka zomiera dva mesiace po narodení dcérky s fialkastými očkami.

Ľudským okom nerozoznateľné, jemné sivofialové kúdolčeky sa blížili k dverám stajne. Keď rozvírený oblak narazil na vysoký prah, zodvihol sa a pokračoval vo svojej ceste. Pripomínalo to neprirodzený vodopád, ktorý tečie opačným smerom. Nahor.
Cez škáry aj drobné škáročky okolo dverí, prasklinky v dreve, štrbinky v spojoch vtekala táto čudná hmla do stajne a za dverami začala stúpať.
Zo sivofialového oblaku sa zhmotnila mužská postava. Mal hladké dlhé vlasy a jeho anjelsky krásna tvár vyžarovala pokoj. Fialové oči nespúšťal z tela ženy ležiacej pred ním. Hmlový plášť, ktorý ho zahaľoval, zakrýval zem v celej stajni a popod dvere vytekal von.
... Obalil ju sivofialovým závojom a pustil sa do práce. Roztáčal pavučinu lží, rozpúšťal bludisko, kde bola uviaznutá, čistil jej zmysly, aby znova bola schopná vnímať samu seba a poznať pravdu. Aby, keď príde smrť, môže slobodná odísť do večnosti. Nech tu neblúdi naveky stratená, ponorená do starých krívd.


To bola práca Nikoho. Nebolo jeho úlohou zabíjať ani odprevádzať na druhý svet. Nikto len popretŕhal všetky nitky, ktoré človeka spájajú so svetom. Jeho myšlienky, nevykonané skutky, staré krivdy, spomienky. Aby človek mohol voľne odísť a neblúdil po svete na veky večné.

A tak to spravil aj s Cigánkou. Zostala po nej malá dcérka. Dcérka ženy a Nikoho.

Dostala sa do domu rodiny, ktorej priniesla presne to, čo potrebovali. Obyčajná rodina – matka, dvaja dospelí synovia a ich manželky. Rodina so svojimi životnými príbehmi.

Matka Hana Halajová, ktorá mala biľag prespanky. Jej muž sa stratil a ona sa stala milenkou mladého grófa, do ktorého sa zaľúbila. Mala s ním syna Mateja, sympatického muža, ktorý z celého srdca miloval ženu svojho brata Imra.

Bázeň. Presne to pocítil, keď ju prvý raz uvidel. Imro poňho dobehol a ťahal ho do izby, že mu predstaví svoje dievča. Keď vstúpil, zarazený zastal pri dverách. Bola čarovná. Krajšia ako dievčatá z ich dediny, ale pre normálneho smrteľníka sa zdala nedostupná. Husté čierne vlasy sa jej vlnili až po pás a vrúbili ostré črty mäkkej tváre. Len bláznovi ako Imro mohlo zísť na um, že by mu mohla patriť. Celá a navždy. Nikto iný by sa neodvážil pripustiť si takúto myšlienku.
Odvtedy Matej vždy pocítil bázeň, keď ju videl.


Zostával však verný Julke. Tá trikrát potratila, a tak, keď sa im narodí dcérka Ida, sú šťastím bez seba.

No šťastie nikdy nie je dokonalé – Ida je hluchonemá. Jediný, kto sa s ňou vie dorozumieť a vďaka komu prospieva, je Cigánkina dcéra, ktorej sa ujala bezdetná Zuna a pomenovala ju Rózou. Julka pookreje a zisťuje, akého požehnania sa jej dostalo:

Čím sa Bohu zapáčila, že jej dal takýto dar? Do smrti mu bude vďačná, že dostala práve toto dieťa. Aká len bola hlúpa, keď skôr nepochopila, že keď nie je rovnaké ako iné deti, môže byť lepšie.

A tak sa na úbočí hôr rozpletajú a zaplietajú životné osudy nielen Halajovcov, ale aj okolitých dedinčanov. Také, aké kedysi bývali. Krásne a ťažké, pestré, kruté, bytostne spojené s prírodou a jej živlami. Ľudia, ktorí si navzájom pomáhali, lebo inak by neprežili. Občas sa zjavila nečakaná silná búrka, ktorú mal na svedomí Nikto.

Najhoršie však dopadol Grda s rodinou, ktorému začala horieť stodola a od tej sa chytil aj dom. Prišiel o jedno aj druhé. Ešteže mal v dedine príbuzných, ktorí ich prichýlili. Matej vedel, že do zimy bude Grda zas pod vlastnou strechou. Možno nie takou veľkou, ako mal, no dom určite postaví. Príbuzní, susedia a známi ho v tom nenechajú samého. Dajú sa dokopy a spoločnými silami mu ho pomôžu postaviť. Aj on s Imrom prídu. Človek nikdy nevie, kedy sa podobné nešťastie môže stať jemu. Ľudia si musia pomáhať.

Spoznávame bylinkárku Jolanu, farára a jeho zvonára, zaostalého Vila Titka. Ten si vedie denník prostou rečou, ktorý celému románu dodáva nečakaný cveng.

Veci si pozhadzovali na brech a za rakmi sa pustili nahi. Malí Hnidal ma uš tam dolu porjadne chlpi a porjadneho pinďura. Tak som sa na nich dival aš kim ma nezbadali. Potom do mňa začali hadzať kamene. Aj tak som uš musel ísť domov lebo ma to tlačilo a musel som sa ísť domov obrjadiť.(Bože odpusť aj to mi pán farar zakazali.) Tak som sa teda našťastje vihol búrke (akopalipse).

A okrem vzťahov sa dozvedáme aj o spôsobe života našich predkov. O ich poverčivosti a zvykoch, čo je ďalším príjemným spestrením románu.

Keď Imro s Matejom zatiahli voz na dvor, našli ju, ako strká škriekajúcu kvočku do vedra s vodou.
„Mama, čo jej nedáš pokoj?“
„Ále, už dva týždne kvoká a neznáša vajcia.“
„Hm, takto z nej akurát zmoka vyrobíš,“ povedal zdanlivo vážne Imro a žmurkol na brata.
„Božeuchovaj!“ zľakla sa a hneď úbohú sliepku pustila. Už len to by im chýbalo. Mať zmoka v dome, práve keď sa chystá Julka čochvíľa rodiť. To prináša nešťastie.


Mohlo by sa zdať, že Iveta Pačutová vytvorila fantasy román, ale opak je pravdou. Ide o klasický príbeh takmer ako z pera klasických slovenských autorov ako Margita Figuli či Jozef Gregor Tajovský. Má štýl, úroveň, príbehy sú rozpracované, zapadajú do seba a postava Nikoho ten dojem nijako nenarúša. Naopak, pôsobí prirodzene. Dôveryhodne. A snaha Nikoho pochopiť ľudské činy je skutočne zábavná. Pačutová hovorí, že prostredníctvom neho sa aj sama zamýšľala nad základmi medziľudských vzťahov a (ne)zmyselnosťou ľudského správania.

Román, ktorý si rozhodne zaslúži pozornosť.

Komentáře (0)

kniha Vykupiteľ duší recenze