Hra na vraždu, kde vlastne nikto nehrá

recenze

V bezpečnom úkryte (2020) / marcoz
Hra na vraždu, kde vlastne nikto nehrá
Krimitriler V bezpečnom úkryte ma zaujal anotáciou, ktorá sľubovala zaujímavý námet. Rok po tragických udalostiach v predvečer svadby bohatého mladíka Lucasa sa úzka partia priateľov opäť zíde. Nie však kvôli oslave výročia sobáša ani kvôli spomienke na zosnulú osobu. Lucas ich chce zatiahnuť do hry, kde má každý predstavovať sám seba v predmetné dni, aby sa tak odhalilo, kto je zodpovedný za dané úmrtie... Osobne som sa hry na vraždu ešte nezúčastnil, hoci sa z nej stáva čoraz vyhľadávanejšia atrakcia. Samozrejme, ak nie je obeť skutočná ako v prípade románu Rachel Abbottovej. A ak sa zúčastnení hráči držia pravidiel a svojich úloh. Lebo inak sa celé podujatie rozsype hneď na začiatku.

"Napriek svojmu presvedčeniu, že to je nesprávne, som sa rozhodla, že večer budem hrať tú prekliatu hru. Vďaka odstupu od týchto starých priateľov a ich spoločnej minulosti sa mi ju možno podarí zastaviť, skôr než sa im vymkne z rúk. Životy týchto ľudí sú navzájom pevne zviazané. Predstierajú, že sú si blízki, ale určite je za tým viac. Žiarlivosť, pohŕdanie, sklamanie a ďalšie negatívne pocity sa okolo nás ovíjajú ako jedovatý brečtan. Vo vzduchu cítim nebezpečenstvo..." (str. 162)

Rozprávačkou príbehu je Jemma, manželka Matta, jedného z Lucasových priateľov. Ako človek zvonku ešte len spoznáva vzťahy v skupine, nepozná jej tajomstvá ani minulosť. Čitateľ tak vstupuje medzi členov spolu s ňou, hoci občas sa vyskytnú kapitoly, kde Jemma nevystupuje a mení sa aj osoba rozprávača. Nepôsobí to však rušivo, ide o ojedinelé prípady - týka sa to najmä Lucasovej manželky Niny. Vzhľadom na dej tieto vsuvky nemajú praktické opodstatnenie, ale mierne to oživuje spôsob rozprávania. Ďalšou postavou, na ktorú sa miestami sústredí dej, je detektívka Stephanie Kingová. Priznám sa, bol som prekvapený, keď som sa dočítal, že ide o druhú knihu, kde vystupuje. Tu je totiž ako vedľajšia postava, navyše nie nejako extra prepracovaná, preto by som nepovedal, že je schopná utiahnuť celú sériu. Každopádne je to od Rachel Abbottovej originálny krok - presunúť váhu románu na epizodickú postavu než na hlavnú vyšetrovateľku. Vyburcovala tým moju zvedavosť a určite siahnem aj po prvom románe v sérii s názvom Kde sa začína nenávisť. Ale späť k tomu aktuálnemu - V bezpečnom úkryte má výborne zvolený názov. Slovenský ekvivalent je síce celkom iný ako pôvodný (Murder Game), ale tentoraz to vnímam ako dobrý krok. Hlavne pre obraznosť spojenú s obeťou vraždy, ktorá svoj domov považovala za bezpečný úkryt, a pritom sa stal miestom jej skonu. A pri odhaľovaní okolností, čo k nej viedli, trochu naráža kosa na kameň, pretože som ako čitateľ nedostal to, čo mi kniha sľubovala. Lucas sa síce snaží zatiahnuť hostí do hry na vraždu, ale napokon sa v podstate žiadna nekoná. Nikto nehrá svoju rolu a zhruba 150 strán je to o tom istom - postavy sa iba dohadujú, ničomu nerozumejú a skrývajú svoje tajomstvá, ktoré, keď sa napokon odhalia, vyznievajú skôr smiešne ako vážne. A rozhovory spočívajú v opakovaní: Prečo sme tu? Prečo si nezavolal políciu? Vysvetli nám to! Ja hrať nebudem! Odchádzam! Ostávam! Povedz nám, čo tým sleduješ! Všetko sa dozviete! Dokolečka dokola... A pritom to spočiatku vyzerá veľmi nádejne, prvých 100 strán, ktoré nám ukazujú udalosti spred roka, keď došlo k vražde, skvelo navnadia. Azda by bolo lepšie, keby sa autorka sústredila len na samotné lineárne vyšetrovanie.

"Zadívam sa ponad stromy na more. V ubúdajúcom svetle tmavá voda pôsobí hrozivo až hypnoticky, akoby na niečo čakala, možno na ďalšie telo, ktorého sa dnes večer zmocní. V panujúcom bezvetrí nepočujem šuchot lístia, sprevádzajúci rytmický hukot vĺn... Dokonca ani hlasy a smiech. Kde sú všetci? Niečo mi hlodá v mysli ako červík. Snažím sa potlačiť úzkosť a uchopiť neodbytnú myšlienku, no stále mi uniká. Viem iba, že sa týka Alexinej fotografie, ktorú Lucas urobil minulý rok." (str. 209)

V bezpečnom úkryte odporúčam hlavne čitateľom, ktorí dávajú prednosť komornejším príbehom odohrávajúcim sa prevažne na jednom mieste a s obmedzeným počtom postáv. Na podobnej báze napísala svoje najlepšie diela i Agatha Christie, aj keď obozretnejšie pracovala s ich rozsahom. Tomuto románu by, myslím, prospelo, keby mal aspoň o niekoľko desiatok strán menej a dynamickejší štýl. V konečnom dôsledku ide o vydarený, hoci priemerný žánrový kúsok, ktorý poteší priaznivcov budovania záhadnej, lenivej letnej atmosféry a tých, ktorí dávajú prednosť detektívkam založených na vzťahoch postáv než na napätí a litroch krvi.

Komentáře (0)

kniha V bezpečnom úkryte recenze