Et cum spiritu tuo - Lipcsei!

recenze

Svätým mečom (2017) 4 z 5 / MatejHrbolta
Svätým mečom

Odhliadnuc od skutočnosti, že sa čoskoro naša "vyspelá" spoločnosť 21. storočia preklopí do r. 2022, očakávali by sme, že určitým móresom v zmysle hesla: „O tempora, o mores“ nadobro odzvoní. Toto však našťastie neplatí v prípade slovenskej spirituálnej lyriky (nestotožňujte si ju, prosím Vás, s lyrikou katolíckej moderny). Hoci v nej naďalej dominuje ponovembrový suverén elementárnosti a údivu – Erik Jakub Groch, zjavil sa bez varovania nový a mladý fenomén medzi autormi tohto nenápadného typu poézie – Ladislav Lipcsei, so svojou debutovou zbierkou Svätým mečom, ktorá so sebou priniesla skutočné nóvum v chápaní súčasnej spirituálnej poézie.


Zabudnite na tradicionalizmus! Zabudnite na kanonizované knihy! Zabudnite na modloslužbu! Zapamätajte si meno Ladislav Lipcsei!

Až programovým dojmom pôsobí koncept individualizovanej viery ako súkromných kontemplácií mladého muža s Bohom, ktorý dokáže pochopiť i buzerantov (b. buzeranti). Dominujúcim znakom pokrokového prístupu k spiritualite je spôsob, akým Lipcsei obracia tradičné determinanty subjektov (tie sakrálne vnímané ako anjeli alebo samotný Boh, ktoré v básňach disponujú ľudským až gaunerským správaním a vlastnosťami, naopak Lipcsei sakralizuje homosexualitu a všednosť v jej skazenej dennodennej podstate).

Práve topos je zreteľným kritériom, ktorým sa autor odlišuje od zvyšku doteraz publikovanej spirituálnej lyriky, zatiaľ čo tá sa odohráva prevažne v rurálnom prostredí, Lipcsei zasadzuje svoje subjekty do mestského prostredia, ktoré však v mnohom pripomína Baudelaireov obraz skazeného a hnusného Paríža. Zdanlivá príbuznosť s Baudelaireom nie je náhodná, pretože autor v mnohom čerpá práve z poézie prekliatych básnikov, najzreteľnejšie zo symbolistickej synestézie zmyslov (konkrétne z chromatizmu a auditizmu), poézia Ladislava Lipcseia je skutočne plná farieb a zvukov. Lyrické subjekty jednotlivých básní sú modelované na podloží klasika slovenskej spirituálnej poézie Erika Jakuba Grocha, od ktorého Lipcsei prevzal chlapčenský lyrický subjekt, ktorý vidí svet optikou svojho elementárneho poznania a naivity.

Pri zameraní na detský lyrický subjekt však zisťujeme, že zbierka je rozdelená na dve základné roviny, kde v prvej sú zobrazované chlapčenské lyrické subjekty neurčitej identity, zatiaľ čo v druhej polovici si môžeme chlapčenský lyrický subjekt priamo stotožniť s detstvom autora, ktorý sa vo viacerých rozhovoroch k tejto skutočnosti priznal a uviedol, že táto rovina mu poslúžila ako biblioterapia vyrovnávania sa s vlastným detstvom.

S výrazom mladého autora tiež korešponduje využitý jazyk, kde dochádza k prienikom medzi spisovným jazykom, jazykom mestským, slangom či dokonca vulgarizmami, a to aj tými anglickými.

Autor tematizuje a spája zdanlivo nespojiteľné, sakrálnosť rôznych konceptov (kresťanstva, budhizmu, hinduizmu či dokonca severské mytologické a pohanské koncepty) prepája so svetom súčasnej popkultúry. Tým zbližuje výraz dnešného mladého človeka s postavou Boha, ktorý je modelovaný ako spolubojovník lyrického subjektu a nie ako jeho trestajúci oponent. Lipcsei tak posunul vzťah s Bohom na rovinu súkromných úvah, bez potreby vyhľadávania inštitucionálneho Boha, čím stvoril podľa môjho názoru programovú zbierku mladšej slovenskej spirituálnej poézie.

Celkovo tak ide o autorov vydarený debut, ktorý posúva chápanie spirituálnej lyriky mimo kostolov či spovedníc do verejných priestorov a prezentuje tak Boha prijateľnou optikou mladého človeka tak, ako sa na 21. storočie patrí.

Komentáře (0)

Přidat komentář