Emancipácia, knihy a záhady

recenze

Knižnica na Piatej avenue (2021) / marcoz
Emancipácia, knihy a záhady
Mám rád príbehy tiahnuce sa niekoľkými desaťročiami. Majsterkou na slovo vzatou, čo sa tohto spracovania týka, je/bola Lucinda Rileyová. Meno Fiony Davisovej mi bolo neznáme, no odteraz budem netrpezlivo vyčkávať na každú jej preloženú knihu. Samozrejme, ak sa Tatran rozhodne pokračovať v spolupráci s nadanou Američankou, ktorá si berie za inšpiráciu rôzne historické budovy v New Yorku. Vôbec pritom nezáleží na tom, či ich poznáte. Autorka vás dokonale prevedie ich chodbami a vyvolá vo vás nesmiernu túžbu navštíviť spomínané miesta a na vlastnej koži zažiť ich nevšednú atmosféru. Knižnica na Piatej avenue je žánrový mix, kde funguje každý dielik skladačky, a ak ste bytostným milovníkom slovesného umenia, stane sa vaším obľúbeným titulom.

"Laura mala po troch hodinách dosť materiálu nie na deväťtisíc, ale rovno deväťdesiattisíc slov. Klub heterodoxie vyzeral ako dokonalá téma na diplomovú prácu. Spĺňala požiadavku profesora Wakemana, aby pojednávala o "ženskej téme", no na rozdiel od väčšiny jeho zadaní by aspoň mala skutočný význam. Laura zistila, že predstava Novej ženy ju zaujala. Pocítila osteň viny, keď si spomenula, že čo počula, by malo ostať tajné, ale nakoniec sa rozhodla, že do toho pôjde. Diplomovka je predsa len cvičenie, nebude zverejnená a nemala by tým porušiť žiadne pravidlá." (str. 86-87)

Na svoje si prídu fanúšikovia histórie, rodinnej drámy, mysterióznych príbehov aj spoločenských románov. Dej začína rokom 1913 a predstavuje prvú z dvoch hrdiniek - Lauru Lyonsovú, ktorá býva so svojou rodinou priamo v priestoroch newyorskej knižnice. Jej manžel sa stal totiž tamojším správcom a v rámci jeho pozície mu prislúcha i služobný byt. Tu sa musím pristaviť, pretože už len samotná predstava podobného ubytovania je zdrojom rozkoše pre každého knihomoľa a asi aj preto mi Laurina línia prirástla k srdcu o čosi viac. Z Laury síce nesála rovnaké nadšenie, ale zato sa usiluje nájsť si svoje miesto vo svete, kde číhajú zmeny na každom kroku. To ide ruka v ruke s posúvaním vlastných hraníc a prehodnotením postojov, čo Laura napĺňa vrchovatou mierou. Nielenže si svojou tvrdohlavosťou vydobyje miesto študentky žurnalistiky na Kolumbijskej univerzite, ale navyše sa zapojí aj do činnosti neviazaného, radikálneho ženského hnutia. Ako budúca novinárka a zanietená študentka si však mylne vysvetľuje prísne pravidlá zoskupenia a na svoju ľahkovážnosť doplatí na viacerých frontoch... Druhú dejovú líniu, zasadenú do roku 1993, reprezentuje Laurina vnučka Sadie Donovanová, ktorú osud zavedie na rovnaké chodníčky ako jej starú mamu. V knižnici síce nebýva, no získa vysnívané miesto kurátorky. Okrem lásky ku knihám však obidve ženy spája aj omnoho záhadnejšia okolnosť - v ére oboch dochádza v Knižnici na Piatej avenue ku krádežiam vzácnych diel. Ba čo viac, podozrenie padá práve na naše protagonistky. Je možné, že by sa členky jednej rodiny vyznačovali lepkavými prstami? Samozrejme, odpoveď bude o niečo zložitejšia. Tento detektívny motív skvele prepája obdobia vzdialené osemdesiat rokov a burcuje čitateľovu zvedavosť. Ako je možné, že sa rovnaký zločin deje aj s takým časovým odstupom? Ide o pokračovateľa, napodobniteľa, alebo nebodaj toho istého páchateľa? Mysteriózny prvok dodáva príbehu pútavú iskru a odhalenie rodinných tajomstiev graduje každou obrátenou stránkou. Či budete v závere spokojní s vyústením pátrania, je už na vašom vlastnom posúdení, no osobne som čakal čosi... fascinujúcejšie. Určite nie som sklamaný, iba som sa neubránil porovnávaniu s inými titulmi, kde hrajú knihy jednu z hlavných úloh, a končili strhujúcejšie (napr. Trinásty príbeh si pamätám aj po rokoch).

"Sadie presvedčila pána Adriana, aby jej dovolil pozrieť sa do kníhkupectiev na jeho zozname, či nevyňuchá to Šarlátové písmeno. Pán Adriano nápad najskôr zavrhol, ale presvedčila ho argumentom, že vedomosti o vzácnych knihách sú v tomto prípade kľúčové. Okrem toho na ňom bolo priveľmi vidno, že je bývalý policajt, povedala, a to si musel priznať. Keďže stále váhal, vyhrážala sa mu, že tam zájde aj na vlastnú päsť, lebo nedokáže len tak sedieť a nič nerobiť." (str. 104)

Chodby rozľahlej historickej knižnice sú ako stvorené na rozohratie záhadnej partie, a hoci som danú budovu (zatiaľ) nenavštívil, nazdávam sa, že jej priestor využila Fiona Davisová na maximum. Občas som síce mal dojem, že je pre príbeh podstatnejšia než samotné hlavné postavy, a pár desiatok strán mi trvalo zvyknúť si na autorkin štýl, no postupne som sa naladil na jej vlnu. Zaujímalo ma celkové rozuzlenie, okorenené bojom za ženské práva, analýzou medziľudských vzťahov a prepojenie dvoch časových línií. Knižnica na Piatej avenue svojím obsahom a vyznením veľmi dobre zapadá do zbierky titulov Tatranu - upúta, zabaví i poučí.

Komentáře (0)

kniha Knižnica na Piatej avenue recenze