Detská kniha pre dospelých

recenze

Na knihách tohto typu, ktoré sú určené pre deti celým svojím formátom, zovňajškom, ilustráciami a dĺžkou kapitol, je pozoruhodné, ako je ich obsah dvojznačný.
Príbeh začína situáciou, keď chlapca napadne pes. Regulérna záležitosť v určitej sociálnej skupine ľudí, kde sa deti hrávajú na ulici a domy nemajú brány. A dospelí sú už raz takí, preto mu jeho otec dá dôvod - pohrýzol ťa, pretože si pomaly utekal. A preto chlapec začal cvičiť beh. Aké rozprávkové. Dospeláka hneď napadne, že to bude metafora. Pohnime a však ďalej. V meste sa niečo stane. "Niečo" ponecháva v mysliach detí nespočetne fantastické možnosti, dospelý chápe vojnu, teror, prírodné katastrofy. A chlapec spolu s Alanom a otcom teda utekajú, veď tak sa kniha volá. My už vieme, čo sa deje vo svete a že kniha s najväčšou pravdepodobnosťou odkazuje na problémy utečenectva a napätých medzinárodných vzťahov. Deti sa vôbec nepýtajú prečo utekajú a kam, oni majú jasno. Ich malý mozog už niečo vyhútal, magicky krásnu krajinu, kde už nebude "to zlé". A krajiny, cez ktoré utekajú sú rozmanité a metaforické. Každý si vie vyložiť ľudí odmeraných, ľudí mnohorukých a ľudí tancujúcich po svojom, dospelý si vie nájsť v atlase o akú krajinu cca môže ísť. V príbehu sa mihnú zarážajúce momenty pravdy, ktorá nám prúdi do tváre a pri ktorej len polkneme a povieme si: tak to je, čo už. Po putovaní a behaní a odchádzaní vám určite niekde pri posledných stranách napadne: Čo teraz? Kam ide? Kde bude bývať? Kde je jeho domov? Čo vlastne domov je?
Po dočítaní príbehu deti otázky nemajú, lebo nevedia, že ten príbeh sa môže reálne stať. Veď ľudia s viac ako dvomi rukami neexistujú a nikto nevydrží tak dlho kráčať či behať, no nie? Ich otázkami môžu byť iba ak: Čo znamená toto a toto slovo? A prečo sa nevrátil a nepostavil si mesto sám? a podobné otázky, ktoré skôr svedčia o nezrelosti nervovej sústavy, ktorá si neuvedomí, že malý chlapec nevie postaviť len tak dom, ako o niečom prevratne uvedomelom. Normálne vám však napadne, čo bolo cieľom príbehu? Veď my vieme, kto sú utečenci a čo sa deje. Prenádherne ilustrácie Olejníkovej to neskrášlia, neschovajú, nezahmlia. Napriek tomu, že si myslíme, akí sme múdri, je za príbehom viac. Akési posolstvo. Fantázia je skutočná, niekedy, z niektorého uhla pohľadu, záhadou. Plus to, čo je na konci každej kapitoly pre chlapca záhadou, nám otvára ďalšie možnosti a interpretácie príbehu.

A ak neviete, ako sa dostať z väzenia, poradí vám milý potkan, že sa stačí jednoducho cítiť ako on.

Komentáře (0)